Mučenícka smrť

Titulná fotka: www.rawpixel.com

PREDCHÁDZAJÚCE OKOLNOSTI

Všety domy sestier v Budapešti boli naplnené ľuďmi, najmä Židmi, ktorí sa museli skrývať v dôsledku prenasledovania nacistami. Sestry im pre záchranu vybavovali falošné doklady. Deviateho decembra maďarskí vojaci obsadili veľkú sálu domova na ulici Bokréta, kde mali dom Sociálne sestry. Dve chyžné aj napriek viacerým upozorneniam chodili k nim, potom si do izby vodili vojakov. Novicka Letícia bola svedkom, keď sestra Sára s najväčšou láskou, ako to vedia iba starostlivé matky, sa s nimi zhovárala a snažila sa im vysvetliť, aké duchovné a morálne škody to v nich môže spôsobiť.

26.12.1944 | UDANIE SR. SÁRY

Deň pred svojou smrťou Sára jednej z nich počas rozhovoru povedala, že zariadi, aby sa dostala do druhého domova, za rovnakých podmienok, ako tu. Dievča na to nič nepovedalo, ale si šlo po radu k jednej z predchádzajúcich členiek vedenia domova, ktoré bolo mesiac predtým vymenené. Sťažovala sa jej, že sestra Sára ju odtiaľ chce odviesť. Tá jej poradila, aby išla k nacistom a udala sestru Sáru, že ukrýva Židov, a tak bude musieť odísť. Dvievča tak urobilo.

27.12.1944 | DEŇ MUČENÍCKEJ SMRTI

Ráno sa sestry zhromaždili v izbe sestry Sáry, kde zvykli rozjímať. V tento deň poskytla Sára aj tému na rozjímanie v súvislosti s 3 sviatkami, ktoré sa aktuálne slávili (26.12. svätý Štefan, 27.12. svätý Ján, 28.12. svätých Neviniatok). Poskytla im tento text z knihy Rok spásy: Jeden z nich je mučeník vôľou i v skutočnosti (Štefan), jeden, ktorý vôľou bol pripravený vytrpieť mučeníctvo, ale v skutočnosti nebol mučeníkom (Ján), a konečne tí, ktorí ešte nemohli chcieť, ale v skutočnosti pretrpeli mučenícku smrť (Neviniatka). V hlase sestry Sáry bolo cítiť oheň, túžbu, lásku k obeti...

Sestra Sára so sestrou Hedvigou išli niečo zariadiť do iného domu, medzitým však nacisti obsadili ich dom na ulici Bokréta. Keď sa vracali a zabočili za roh ulice, sestra Hedviga hneď videla, že nacistický strážca stojí pred domom. Opýtala sa Sáry: "Chceš ujsť? Aby si mohla ďalej zariaďovať veci. Ja pôjdem do domu." Sára, zodpovedná za dom, odpovedala: "Nie, aj ja idem."

Najprv chceli vojsť do kaplnky, ale ďalší strážca ich usmernil do pivnice. Dole ich čakal mladý nacista, takmer dieťa, ale s diabolskou zlobou a ozbrojený samopalom ich žiadal, aby predložili doklady. V šere sviečok bolo vidno mnoho vystrašených tvárí - niekoľko obyvateľov domu postavili bokom s tým, že sú Židia. Rovnako aj katechétku Vilmu Bernovits, ktorá bola kresťankou. Sestra Sára prišla k nim a povedala: "Ja som vedúcou domova. O čo ide, prosím?" Na otázky vyšetrovateľa odpovedala pokojne.

Keď sa zdĺhavé legitimovanie konečne skončilo, nacisti vyhlásili, že odvedú sestru Sáru a Vilmu, spíšu s nimi zápisnicu a potom ich prepustia domovov, zatiaľ čo Židov, počtom štyroch, odvedú do geta.

"Sestra Sára vošla, ako vždy dobre naladená, veselá. Keď jej povedali, že ju odvedú, tieň preletel jej tvárou, zbledla a tvár sa jej úplne zmenila. Vzala ruženec, ktorý zvierala v ruke a povedala iba: "Áno..." Odviedli ju okolo pol piatej. Keď sme sa lúčili, jediná slza vypadla z jej oka. Prosila, aby sme sa za ňu veľmi modlili."

"Kým som sa modlila v kaplnke na prízemí, vychádzali z úkrytu v pivnici a hore schodmi duneli kroky vojenských bagandží. Zrazu sa otvorili dvere a stála v nich sestra Sára, za ňou vojaci. "Tu ma pustite na chvíľku," povedala a už sa vytrhla spomedzi nich a pristúpila až k Bohostánku. Pokľakla na koleno, z boku som videla, ako večné svetlo zablikotalo do jej tváre. Neviem slovami opísať, aký dojem na mňa urobila, ale rozhodne sa pamätám, že som si pomyslela: 'Bože môj! Táto Sára je svätá!' Dvaja vojaci zmätene cúvli pri pohľade na ňu... Sotva minulo pár sekúnd, jeden z nich ju schmatol a skríkol: 'Poďme už, ešte sa budeš modliť v noci!' Vtedy sa pokojne postavila, bolo to čosi fascinujúce..."

V neskorých večerných hodinách ich previezli na breh Dunaja, kde ich vyzliekli do naha. Podľa očitého svedka si sestra Sára pred popravou pokľakla, s nevysvetliteľným pokojom sa obrátila smerom k svojim vrahom a s očami pozdvihnutými k nebesiam sa prežehnala veľkým krížom. Spustila sa streľba a mučenícke telá padali do ľadového Dunaja. Boli to mučeníci, z ktorých niektorí ako Neviniatka ani nechceli, ale pretrpeli smrť. Bola medzi nimi aj mučenica, ktorá ako sv. Štefan po nej túžila a vytrpela, aby podľa vzoru svojho Snúbenca "dala život za mnohých."