Život a dielo

Dizertačná práca je zameraná na  život, spiritualitu a dielo – rukopisy blahoslavenej mučenice Košickej arcidiecézy Sáry Salkaházi, výnimočnej a charizmatickej ženy 20. storočia. Jej duchovný život a rast v jednotlivých čnostiach je zachytený podľa jej vlastného duchovného denníka a rukopisných diel, ktoré zostali uchované v archíve Spoločnosti sociálnych sestier v Budapešti, u sociálnej sestry Mona Ilony. Podľa týchto cenných prameňov je zrejmá  jej snaha a životné zameranie na obranu ľudskej dôstojnosti, s dôrazom na dôstojnosť ženy, ktorú vytrvalo obhajovala a zaplatila za to vlastným životom. Blahoslavená Sára obetovala svoj život vedome a dobrovoľne, stala sa mučenicou a tak ukázala ako hlboko bola zakorenená v Bohu. To sa odzrkadlilo aj v jej konkrétnych činoch, ktoré vykreslili jej vnútorné bohatstvo v čnostiach. „Hic et nunc !“ Tu a teraz! – bolo  medzi inými  – pre Sáru veľmi dôležité heslo. Vždy, v každom čase. Sama hovorievala, že vždy toľko, ako je to možné a potom bude všetko dobré. Z duchovného denníka, z ktorého po rokoch 1938 – 1940 ostali iba zlomky, jednoznačne vysvitá, že bola príkladnou ženou – sestrou, ktorá hľadala  Božie cesty a svoju dušu mala rada nadovšetko. Bola rehoľnou sestrou, ktorá  žila naplno svoje duchovné povolanie, zasvätenie. Jej duchovný život a úprimné úsilie o čnostný život, svedčia o tom, že bola jednou z nás, krehkou i slabou a  predsa sa  stala veľkou, blahoslavenou. Priznala  si svoju krehkosť, svoje chyby a chcela ich napraviť, pracovala na sebe, aby Stvoriteľ nachádzal radosť vo svojom stvorení, ktoré sám povolal k životu. V druhej kapitole sú rozdelené jednotlivé teologálne čnosti, hlavné hriechy a ich tzv. protilieky, božské čnosti a napokon evanjeliové rady.

Teologálne čnosti: Viera, nádej a láska.[1] Najprv kresťanská viera (Fides), z ohľadu ohlasovanie viery a výchova k viere, potom tolerantnosť, či viera a ekumenizmus, alebo viera v období šírenia ateizmu. Na konci stále nájdeme jej apeláciu na jednotlivé čnosti, ako napr. pod názvom Sára a čnosť viery. Druhá teologálna čnosť je kresťanská nádej (Spes). V tejto kapitole nájdeme nasledujúce podkapitoly, ako napr. zamyslenia o nádeji – neustále „hľadanie cesty”, skúška nádeje, utrpenie v nádeji s Kristom – radosť zo života, budúcnosť  nádeje – očakávanie  neba  a hriechy  voči kresťanskej nádeji, Sára a čnosť nádeje. Tretia teologálna čnosť je kresťanská láska (Caritas). V tejto podkapitole sú nasledujúce úvahy: priateľstvo, služba pre spásu druhých, neláska a na konci, ako stále Sára a čnosť lásky. Potom sú v tejto práci spomenuté aj hlavné hriechy a ich tzv. protiliek, nebeské čnosti.[2]  Najprv pýcha v porovnaním s pokorou – Pýcha (Superbia) a Pokora (Humilitas), potom Sára a pokora. Závisť a ľudskosť, dobroprajná láska: Závisť (Invidia) a Dobroprajná láska (Humanitas) potom Sára a dobro, dobroprajná láska. Hnev a trpezlivosť: Hnev (Ira) a Trpezlivosť (Patientia) potom Sára a trpezlivosť. Duchovná lenivosť a horlivosť v dobrom: Lenivosť (Acedia) a Horlivosť  v dobrom (Industria), potom Sára a horlivosť v dobrom. Lakomstvo a dobročinnosť: Lakomstvo (Avaricia) a Dobročinnosť (Caritas), potom Sára a dobročinnosť. Obžerstvo a miernosť: Obžerstvo (Gula) a Miernosť (Temperantia),  potom Sára a miernosť. Smilstvo a čistota: Smilstvo (Luxuria) a Čistota (Castitas), potom Sára a čistota. Na konci nasledujú evanjeliové rady: Čistota (Castitas), Chudoba (Paupertas), Poslušnosť (Obedientia)[3] potom Sára a poslušnosť v povolaní.

Rukopisné diela blahoslavenej sr. Sáry Salkaházi. Zachovalo sa  jedenásť  literárnych prác v rukopisoch. Sú to články, fragmenty, rozprávky, román a mysteriózne hry. Stoja za povšimnutie, lebo sa v nich odzrkadľuje jej duchovný rast. Tieto práce odzrkadľujú kultúrno-spoločenské dianie v prvej polovici 20. storočia a zároveň sa v nich zrkadlí  vzdialenosť od hodnôt, ktoré ona vyznávala svojim životom. Rukopisné diela blahoslavenej sestry Sáry Salkaházi sú nasledovné: Peštianska električka – nedokončený článok, Vietor – románový náčrt, fragment, Čierna fujara – tanečná hra v dvoch častiach, Žiara a vôňa – divadelná hra o Svätej Margite Uhorskej, Dvaja ľudia si podajú ruky – malý román, Ženy v nohaviciach – článok, Náš každodenný chlieb – román, Truhla päťsto úsmevov – rozprávka v troch dejstvách, V tanečnej škole – článok, fragmenty – nedokončený článok a Princ Zein  Alaznan a deväť sôch – rozprávka.[4]

„Peštianska električka“ (A pesti villamos) je spomedzi rukopisov jeden nedokončený článok z rúk spisovateľky Sáry Salkaházi.  Napísaný strojopisom je v rozsahu dvoch strán, dátum a miesto napísania nie je známe. Zlomková veta na konci druhej strany potvrdzuje, že tento článok nebol celkom dokončený: „Prečo nechám napríklad ujsť 69-tku, keď vidím, že po nej“… a myšlienka nie je dokončená. Na nedokončenie článku poukazuje aj to, že v článku sú na niektorých miestach opravy, sú v ňom perom napísané vsuvky. Z uvedeného môžem ciele: poukázať na príklad svätosti života a na historickú analógiu medzi 12. a 20. storočím. V hre účinkuje niekoľko hercov, ktorí prerozprávajú životnú púť mladej kráľovnej. Autorka ani na jednom mieste nechcela uprednostniť svoje pohľady, zmýšľanie vo vzťahu k tejto téme, ale neustále akoby bola jednou z tých, ktorí sprevádzali sv. Margitu na jej životnej púti. Veľmi pôsobivý je začiatok. Deklamatorský chorál (zbor prednášateľov) s krátkymi a stručnými vetami udržuje náladu celého deja, upriamuje pozornosť na podstatu, nerozpráva od veci, mimo témy. Sára s chápavým srdcom a s pokorou zdôrazňovala vykonaný a naplnený úkon sebaobetovania mladej duše: Keď potrebuješ obetu, som tu, vezmi skrz mňa všetko! Veľmi približuje čitateľovi osobu sv. Margity a obraz jej doby. Týmto sa sv. Margita stala vzácnym kvetom v dejinách maďarského ľudu, ako hrdinka lásky k Bohu a ľuďom. Jej osoba v tomto diele sublimuje „žiaru a vôňu“, ako aj túto hru autorka nazvala – „Žiara a vôňa“.[1] Predstavenie divadelnej hry o svätej Margite sa pre publikum uskutočnilo dňa 19. marca 1944, v Maďarskom dome vzdelávania, v dnešnom Erkelovom divadle, v Budapešti. Podľa nariadenia štátnej vrchnosti spomienkovú slávnosť nedovolili ukončiť a poprosili prítomných o opustenie budovy. Vtedy mala Sára Salkaházi pred sebou už len trištvrte roka zo svojho pozemského života.[2] Svätá Margita nosila cilícium. Aj sestra Sára. Svätú Margitu počas II.  svetovej vojny vyhlásila Cirkev za patrónku Maďarska. Motivácia jej svätosti pochádzala z lásky k Bohu a k vlasti. Horčičné zrnko vyrástlo do veľkého stromu a jeho konáre pokrývajú stáročia. Výhonok 20. storočia zo stromu sebaobetujúcej Kristovej lásky k vlasti,  je aj z obety Sáry Salkaházi: Keď treba obetu, hľa, tu som…[3]

Sára Salkaházi napísala svoj román „Dvaja ľudia si podajú ruky“ (Két ember kezetfogva) v roku 1924, v Košiciach. O čase a mieste napísania tohto prekrásneho, krátkeho románu to s  istotou vieme, lebo to vlastnoručne  napísala na obal románu sama spisovateľka. Spomenutý román, dielo má 64 strojom písaných strán. Opisuje tu život Štefana (István) a Marty (Márta), ktorí sa držiac navzájom za ruky, vytrvali vo vernosti a láske aj napriek mnohým ťažkostiam.[4] Je to prekrásny životný príbeh jedného z nás, napísaný tiež v secesnom štýle. V tomto románe je viditeľná umelecká duša Sáry, ktorá dokáže opísať, čo iní prežívajú,  ako sú skúšky, pocit viny, ľútosť a utrpenie. Pre celú jej tvorbu je charakteristická silná empatia voči trpiacim, núdznym a tým, ktorí sa boria s každodennými starosťami. Je obdivuhodné ako sa dokáže duša pochádzajúca z urodzených pomerov vcítiť do života tých, ktorí prechádzajú rôznymi ťažkosťami, ktorých život je samá výzva.   Viditeľná Sárina pisateľská veľkosť  je výzvou aj pre dnešného človeka, ktorý často nevie spolucítiť, ako keby ani nepoznal empatiu.

Článok „Ženy v nohaviciach“ (Nők nadrágban) nevyšiel v novinách, hoci sa mal objaviť v rubrike jedného časopisu: Pod pozorovaním (Megfigyelés alatt). Zachoval sa na dvoch, strojom písaných stranách. V tomto článku Sára kritizuje ženy, ktoré nosia nohavice. Nesúhlasí s týmto postojom, štýlom obliekania.[1] Článok sa zdá nie celkom dokončený. Uzatvára ho myšlienkou, že pravej dáme predsa len sluší viac sukňa.

Sára napísala vo svojom živote jeden jediný román, s názvom „Náš každodenný chlieb“ (Mindennapi kenyerünk), ktorý ostal len v rukopise. (Sestra Sára poslala román do vydavateľstva „Vigília“, ale nebol vydaný). Strojopisom písané dielo má 371 strán, formát A5. Neuvádza sa dátum začiatku písania, ale na prvom vyhotovení rukopisu, na prvej  strane je vlastnoručné datovanie:  8. 7. 1927. Podľa toho jej román bol napísaný v rokoch 1927-1933.[2] V tomto románe vierohodne opisuje život Maďarov v zmenených podmienkach, medzi dvoma svetovými vojnami. Hlavná postava sa v mnohom podobá Sáre, napriek stále sa zhoršujúcim životným podmienkam sa nepoddávala a zostáva na svojej morálnej výške.   Najhlavnejšou črtou románu je – ako prezrádza aj názov – náš každodenný chlieb. V modlitbe hlavnej hrdinky znejú prekrásne slová, či riadky Otčenáša. Konklúzia: skúšky a pokušenia sú tu preto, aby sme sa navzájom viac milovali v pozemskom živote a  aby sme viac milovali aj Boha. On nám dáva život, možnosť sa zdokonaliť v duchovnom živote, čo nám pomôže nájsť Ho, dôjsť k Nemu vo svojom živote, aby sme sa Ho zmocnili až tak, aby bol našim  naveky. Je to dlhá cesta, kým sa v srdci mladej slečny spáli všetko, čo bráni človeku ísť za Kristom, žiť príkladným kresťanským životom. Sára Salkaházi vedela za vyššie hodnoty a  za druhých obetovať aj svoj život. Toto dielo má tiež aj meditatívne črty, lebo hlavná hrdinka deja si postupne uvedomuje zmysel a význam modlitby. Musíme uznať, že je veľmi dôležité, aké miesto má v našom živote modlitba a znakom pravej modlitby „nie sú zvuky našich slov, ale srdce a duša. Myšlienky a skutky.“ Román má prekrásny prozaický štýl, pravé kontrasty, dramatické časti a pekné, lyrické dozvuky, hlasy. Toto dielo dozrieva tam, kde aj veľkosť stále schopnejšej autorky týchto prekrásnych spisov. Konklúziou celého románu je, že každodenné ťažkosti, utrpenia sú preto, aby sme sa vzájomne stále viac milovali Kristovou láskou a Jeho samého tak, ako on nás o tom poučil. Lebo život je krátky a každý z nás raz predstúpi pre Božiu tvár. Hoci každý z nás inou cestou hľadá Boha a plní Jeho vôľu,  nemáme zabúdať na to, čo je aj hlavným mottom celého románu, že Božie „oko“ je neustále upriamené na nás a vidí naše poklesky, ale i naše snaženia. Nikdy nie sme sami! Preto Sára Salkaházi  svojou osobnosťou, spismi, kresťanskou láskou a ohňom osvietila nielen svoju dobu, ale aj dnešný temný, seba a svoje uspokojenie hľadajúci svet.[3] Dobre vieme, že Sára vedela spolucítiť s ľuďmi, ktorí žili na okraji spoločnosti. O tom svedčí aj tento prekrásny román. Autorka týchto prekrásnych literárnych prác, článkov, rozprávok, úvah  nikdy netajila svoju empatiu, lebo sa s ňou stretávame skoro vo všetkých jej dielach. Otázka je len to, či by nebolo potrebné v budúcnosti vydať tieto literárne perly z jej pera.

„Truhla päťsto úsmevov“ (Ötszáz mosolyok koporsója) je rozprávkou, ktorá by však mohla byť aj pravdivá. Zachovala sa na 74 strojom písaných stranách. Dej začína tým, že kráľ Ezer je smutný, lebo sa mu nedarí ani s pomocou mudrcov a krásnych princezien z celého šíreho okolia dostať svojho syna, princa Bibora z hlbokej letargie. Ešte aj z poľovačky ušiel.[1] Z  týchto podrobne popísaných scénok vidieť na základe symboliky mien jednotlivých postáv a ich zoskupenia (Ezer – tisíc, Bíbor – šarlát, Súly – váha, Ború – mrak, Derű – brieždenie, Szín – farba…), že rozprávka je alegorická a cieľom je reálna kritika nezdravých spoločenských vzťahov.

Spisovateľka Sára, v článku „V tanečnej škole“ (Tánciskolában) opisuje aj svoje vnútorné pocity. Rozpomenie sa na tie časy, keď aj ona chodila do tanečnej školy. Možno toto ju inšpirovalo, aby napísala tento článok. Veď na konci dva a pol stranách  napísaných strojopisom je zapísané miesto a dátum: Tanečná škola… Košice… Schalkház… 1910.  A o riadok nižšie: Tanečná škola… Budapest… Kültelek… 1941. S perom opravené, že Schalkház a dátum 1938, tiež opravené na 1941.[2] Z článku sa dozvedáme o tom, že jednu materskú školu v Košiciach užívajú aj ako tanečnú školu. Štrnásť až pätnásť roční mladí proletári, slečny a chlapci, sa tam chodia učiť tancovať. Sára vedela opísať aj tie bežné, každodenné situácie s takými básnickými obrazmi, že to dáva duši čitateľa pokoj a radosť.

„Fragmenty“ (Töredékek) je veľmi krátky článok, len na jeden a pol strany písaný na stroji, s občasným širokým riadkovaním, či medzerami. Vidieť, že nie je dokončený, v skutočnosti však je možné povedať, že ešte nie je ani začatý. Na prvé prečítanie  je tento zlomok článku je skoro nepochopiteľný. Autorka píše o krásach prírody pozdĺž cesty na Jahodnú v Košiciach. V lete sú hory zelené, stromy a kríky v plnej paráde sa ligocú a v tichosti stoja, pozerajú sa na cestu, a na tých, ktorí popri nich prechádzajú. Cesta je  krivá, každá jej zákruta odhaľuje niečo nové, niečo pekné. Spisovateľka píše o tom, že každý, kto prechádza po tejto ceste musí obdivovať panorámu, ktorá sa mu odhaľuje.[3] Hoci je to nedokončený článok, čitateľ po tom, ako prečíta tieto fragmenty, dostane chuť prejsť sa po tejto ceste a pýta sa, tak ako ona: Šiel si už touto cestou na Jahodnú?   

Ďalšia prekrásna rozprávka je „Princ Zein Alaznan a deväť sôch“ (Zein Alaznan herceg és a 9 szobor), ktorá doteraz nebola známa, lebo tiež ostala iba v rukopise, bola napísaná v decembri 1932. Svedčí o autorkinom vycibrenom štýle. Pekné obrazy, precízne  literárne prvky, vyrovnaný spisovateľský nádych, zážitkovo odovzdané čitateľovi,  je napísaná písacím strojom na piatich stranách. Dej sa odohráva dávno v minulosti, v dobe sultána a Šeherezády. V meste rozliehajúcom sa na brehu rieky Tigris vládol dobrotivý kráľ. Alah mu daroval syna, ktorého nazvali Zein Alaznan, čo v  preklade znamená majiteľ sôch. Mudrci mu predpovedali budúcnosť plnú smútku a zápasov, ale povedali o ňom aj to, že bude odvážny a bude dodržiavať svoje slová. Po smrti otca však syn prehýril všetok majetok krajiny a zastavil sa, až keď pokladnica ostala prázdna. V noci sa mu prisnil sen, v ktorom dostal príkaz ísť do Káhiry, kde naňho malo čakať veľké šťastie. Tu mu však starec vo sne povedal, že to bola iba skúška a poslal ho späť. Doma mal prekopať otcovu izbu a pod ňou nájsť veľký poklad a to osem sôch, ktoré preňho otec s námahou získal. Chýbajúca deviata mu má priniesť radosť a šťastie. Princ sa vyberie ju hľadať. Kráľ duchov mu je ochotný pomôcť pod podmienkou, že mu prinesie najkrajšie dievča, ktoré mu príde do cesty. Kráľ mu dal zrkadlo, pomocou ktorého odhalí čistotu jej srdca. Alaznan prešiel mnoho krajov, kým našiel tú pravú. Čím boli bližšie ku kráľovskému palácu, tým väčšmi pociťoval bolesť, že musí dievčinu odovzdať kráľovi. Pozbieral však všetky sily, aby dodržal svoje slovo. Keď prišiel domov našiel sľúbenú odmenu. Na deviatom podstavci stála socha prikrytá snehobielym plátnom a pod ním našiel dievčinu s čistým srdcom – Fatimu.[1] Sára v rozprávke rozpráva o dôstojnosti žien čistého srdca, také ženy majú hodnotu pre svojho „princa“. Fatima, ako keby bola miestom v Portugalsku, kde sa zjavila Prečistá žena, Panna Mária, Božia Matka. Kto vie? Možno Sára chcela odovzdať odkaz toho, že naša nebeská Matka Mária má byť našou sochou, pomocníčkou v každodenných hľadaniach pokladov?

Tretia kapitola dizertačnej práce obsahuje analýzu týchto rukopisných prác Sáry Salkaházi, ako spisovateľky. Sára nielen milovala ľudí, najmä tých núdznych, biednych a chudobných – ale spoznala v nich aj duše hladné  po Bohu, volajúce po spravodlivosti. Zo všetkých síl sa snažila  získať čo najviac ľudí  pre Krista. Aj ona sa snažila dostať čo najbližšie k Nemu, ktorý ju povolal, vyvolil si ju a pozval k sebe z tohto sveta. Venovala mu plodných  45 rokov  života.

Obraz blahoslavenej sestry Sáry Salkaházi. Sára Salkaházi svojim duchovným životom, svojim literárnym dielom a publicistickou činnosťou, ako aj svojim príkladom angažovanej ženy, prináša odkaz pre ľudí všetkých čias. Jej tolerantnosť, súcit a ochota pomáhať, svietia ako fakľa na cestu,  ako povzbudenie pre každého  kresťana a človeka dobrej vôle. Po porovnaní diela Sáry Salkaházi s jej skutkami možno plným právom skonštatovať, že jej obetavý život a dielo, ako aj jej smrť,  tvoria organickú jednotu. Jej život a dielo zapadá aj do tzv. tradičnej maďarskej hagiografie. Blahorečenie Sáry Salkaházi práve v roku modlitieb za duchovnú obnovu národa je zvláštnym darom nielen pre Spoločnosť sociálnych sestier, pre celé maďarské jazykové územie, ale aj pre regionálne cirkevné teritóriá. Okolnosti jej smrti a v dôsledku toho aj jej pôsobenie sa môžu dnes stať, podobne ako za starokresťanských čias, podnetom k rozkvetu nového života, veď Sanguis  martyrum – semen est christianorum –  Krv mučeníkov  je  semenom kresťanov.