Sv. Alžbeta a bl. Sára

ÚVOD

Človeku dnešnej doby chýbajú  ideály, ktoré by ho inšpirovali k plnohodnotnému, zmysluplnému  životu.  Svet masmédií ponúka idoly, ktoré stoja na hlinených nohách a ktoré postupne padajú. Namiesto pozitívnych hodnôt sa natískajú pochybné. V spleti toľkých ponúk človek dneška stráca orientáciu.

Krajiny  Európy si tento rok pripomínajú osemsto rokov od narodenia svätej Alžbety Durínskej, Uhorskej.  Slovensko a Maďarsko si pripomína prvé výročie blahorečenia blahoslavenej Sáry Salkaházi.

Obe tieto ženy, ktoré žili v rozdielnej dobe majú viacero spoločných znakov. Ich posolstvo je pre nás stále živé a aktuálne.

​​VYTVÁRANIE MOSTOV  MEDZI NÁRODMI, ETNICKÝMI, NÁBOŽENSKÝMI SKUPINAMI A SPOLOČENSKÝMI TRIEDAMI.

Svätá Alžbeta  sa narodila v r.1207 na území dnešného Slovenska, pravdepodobne v Bratislave. Dcéra uhorského kráľa Ondreja II. a manželka durínskeho grófa Ľudovíta vytvára  vo svojej osobe mosty medzi národmi a krajinami strednej Európy. Preto si ju privlastňujeme ako „Bratislavskú“, Maďari ako „Uhorskú“ a Nemci ako „Durínsku“. Nehodnotila ľudí podľa národnostných, náboženských, etnických, ani stavovských  kritérií, ale podľa kritérií Ježiša Krista. Ak Ježiš niekoho uprednostňoval, tak to boli predovšetkým „maličkí, chudobní“. Alžbeta ako dcéra svojej doby bola inšpirovaná chudobným, trpiacim Ježišom a  jeho učením.  Hoci pochádzala z bohatého kráľovského rodu,  nenachádzala zmysel a cieľ svojho života v hmotnom bohatstve. Jej zmyslom  bolo bohatstvo lásky, lásky k Bohu, z ktorej vyvierala aj jej prirodzená ľudská láska k manželovi a deťom. Bola milujúcou manželkou a dobrou matkou. No nebola uzavretá v kruhu svojej rodiny a majetku. Z lásky ku Kristovi pramenila aj jej láska k tým, ktorých Ježiš miloval prednostnou láskou, k chudobným.  Ježiš Kristus, ktorý  „zostúpil z nebies“ a znížil sa k ľudstvu, bol vzorom aj pre Alžbetu, ako jeho vernú nasledovníčku, ktorá „zostupovala“ z  hradu Wartburg k najbiednejším úbohým a núdznym, aby zmierňovala ich biedu a umožnila im dôstojnejší život, ale predovšetkým, aby skutkami milosrdenstva sprostredkovala pre nich milosrdného Ježiša. Keď sa „chudobným hlása evanjelium“(Mt 11,5) je to znamením Kristovej prítomnosti.“[1]  Svojím hlbokým ľudským záujmom o potreby biednych bola pre nich znamením Kristovho záujmu. Svätá Alžbeta dáva posolstvo dnešnému človeku, že manželská a rodinná láska sa dá a má skĺbiť s láskou k núdznym, že má vychádzať zo svojho uzavretého kruhu a že skutočná manželská a rodinná láska nachádza svoju plnosť a krásu len  v Kristovej láske. V láske bez hraníc, predsudkov  a rozdielov.

Blahoslavená Sára Salkaházi sa narodila v roku 1889 v Košiciach a podobne ako sv.Alžbeta premostila svojím životom národy a krajiny. Rodičia pochádzali z Rakúska, usadili sa na území vtedajšieho Uhorska v Košiciach a sestra Sára prežila väčšinu svojho života  vo vtedajšom Československu. Jej starý otec bol majiteľom najväčšieho a najkrajšieho hotela Schalkház v Košiciach. Sára teda pochádzala z majetnej rodiny, ale už od skorej mladosti sa zaujímala o osudy chudobných, bez ohľadu na ich pôvod, národnosť, či náboženské presvedčenie. Najprv ako učiteľka chlapčenskej triedy prejavovala  chudobným deťom zvláštnu lásku. Stala sa opravdivou matkou  hladných, otrhaných, medzi ktorými bolo mnoho Rómov.  Zaujímala sa o rodinné pomery chudobných chlapcov a vo voľnom čase ich často navštevovala. Mimoriadne spolucítila s telesne i duševne postihnutými deťmi. Bola presvedčená, že najväčšia je bolesť detskej duše a tu môže pomôcť iba človek zasiahnutý Kristom.

Po roku učiteľskej práce sa zamestnala ako robotníčka v kníhviazačstve.  Aj ona podľa vzoru Ježiša Krista „zostúpila“ k chudobným a zaznávaným robotníkom. Hľadala hlboké korene, súvislosti, príčiny chudoby a skutočnej zaostalosti. Vedela, že jej pomoc je ako kvapka v mori, no napriek tomu prevažná časť jej zárobku putovala do cudzích vreciek. Ochotne dávala, ale smutne konštatovala, že by bolo treba zmeniť štruktúru spoločnosti v základoch. Svoju nespokojnosť so sociálnymi štruktúrami vylievala neskôr vo svojich článkoch, ktoré uverejňovala v miestnych novinách. Skúsenosti z robotníckeho života v nej stupňovali hlbokú empatiu k bezbranným, prenasledovaným a okrádaným o krásu života. Z toho vznikajú jej poviedky o živote robotníkov, v ktorých už opisom jednoduchých faktov dvíha svoje slovo proti sociálnej nespravodlivosti. Sára cez spisovateľský talent vyjadrovala svoje vnútro a zmysel pre spravodlivosť, vnímavosť pre realitu  – dívala sa srdcom. Jej poviedky, novely a obrázky zo života vyjadrujú  skutočné spolucítenie a trýznivú situáciu bedárov, robotníkov boriacich sa s halierovými problémami a nezamestnaných, živoriacich v biede. Jej čitateľov – súčasníkov mohli hlboko zasiahnuť odkazy jej drobných fejtónov „triesočky zo života“, v ktorých vyslovene našepkáva: „ľudia sú dobrí, v každom srdci žije láska, len ju treba objaviť.“ Je prekvapujúce, akým dobrým znalcom ľudí bola  Sára bez akéhokoľvek psychologického vzdelania. Vedela, že“ človeka robí skutočným človekom prežívanie Božích prikázaní“. Len touto cestou sa môže sám skutočne realizovať. Tam, kde sa mu podarí prekročiť hranice svojho egoizmu, objavia sa aj nadprirodzené sily. Sestra Sára pre nás pred žila vopred to, čo pápež Benedikt XVI. v súvislosti s charitatívnou službou sformuloval vo svojej encyklike Deus caritas est, že spojenie s Kristom má sociálny charakter.

Sára ako dcéra svojej doby posúva charitatívnu činnosť do sociálnej, keď chce nielen liečiť rany spoločnosti, ale im aj predchádzať.

Sárino posolstvo  dnešnému človeku hovorí, že na správnej ceste lásky k svojmu blížnemu sa môžeme udržať iba v živom kontakte s  Kristom. Len človek neobmedzene milujúci Krista môže spraviť svet ľudskejším a lepším a postaviť sa voči  nekonečnej biede vo svete všetkými možnými prístupnými prostriedkami.

PREMOSTENIE MEDZI UTRPENÍM A LÁSKOU

Svätá Alžbeta stratila  manžela v križiackej výprave. Zažila bolesť vdovy a napokon aj utečenkine, obratej o deti a majetok. Ako žobráčka nenašla  prístrešie práve tam, kde najviac pomáhala. V tejto tragickej životnej situácii  žiarivo vynikla jej pevná viera a potvrdila prvenstvo jej lásky k Bohu.  Zmyslom a bohatstvom jej života bola predsa láska.  Preto vstupuje do tretieho rádu sv. Františka, aby sa celkom zasvätila tomu, ktorého milovala nadovšetko. „Cez Alžbetu k nám z hlbín stredoveku prežaruje čosi výsostne aktuálne: napriek svojmu vznešenému pôvodu vyšla medzi ľudí s ponukou konkrétne a osobne realizovanej pomoci. Alžbeta je výzvou pre všetkých, ktorí spohodlneli  a zabudli na to, že ich najposvätnejšou povinnosťou je byť pre ľudí, pre ich dobro a blaho rovnako materiálne ako duchovné.“[2]  Napriek nevďačnosti, s ktorou sa stretla v najťažšom úseku svojho života, nezanevrela,  ale vnímala ju ako pokánie za bohatstvo, v ktorom vyrastala. Túto svoju situáciu prijala a dobrovoľne zúročila,  keď napokon predsa dostala dedičstvo  po zosnulom manželovi. Všetko investovala do postavenia nemocnice, kde sama opatrovala  najúbohejších a najťažších pacientov. Svoje utrpenie premostila činorodou láskou.

Sára si bola vedomá svojich talentov, poznala svoje schopnosti a chcela ich zúročiť. Dozrievalo v nej poznanie, že svoje vlastné uplatnenie nemôže urobiť  výlučným cieľom svojho života. Nebola spokojná so svojou činnosťou, chcela viac. Aj ona lásku k Bohu, podobne ako  sv. Alžbeta chcela vyjadriť radikálne, úplným odovzdaním sa prostredníctvom rehoľných sľubov.  Tak prišiel deň, keď sa rozhodla vstúpiť do Spoločnosti sociálnych sestier, ktoré už poznala prostredníctvom ich sociálnych kurzov, usporiadaných v Košiciach. Po prvom odmietnutí pre jej „svetácky“ spôsob života, sa nevzdala a tvrdo bojovala proti zlozvyku fajčenia, ktorý si nadobudla ako novinárka. Po opätovnej žiadosti ju sestry prijali.  Plná radosti a nadšenia si pri prvých sľuboch volí životné motto „Aleluja!“  Jej láska k Bohu sa stala mimoriadne činnou cez službu chudobným. Pracovala v charite, zakladala ochranné spolky, železničné misie, právne poradne, domovy, organizovala rôzne vzdelávacie aktivity a kultúrne programy, požadovala reformu zákonov. Dievčatá pripravovala na rodinný život a venovala sa aj ich náboženskej výchove. Sára ako sociálna sestra, bola zástancom názoru, že najsociálnejším činom je záchrana duší.

Jej vernosť však bola podrobená tvrdej skúške. Sára  verila, že pre ňu je milovať ľahké a predsa sa neustále modlila, „aby  Kristus v nej miloval, pretože ona by lásku voči niektorým prehnala, kým k iným nedokáže cítiť nič“.  Musela sa osvedčiť v láske „ v tom zmysle ako ju hlása Biblia, Ježiš. Táto láska tkvie v tom, že ja milujem – v Bohu a s Bohom – aj  človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. … Tak sa naučíme pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. …Za vonkajším výzorom druhého vidím jeho vnútornú túžbu po gestách lásky, pozornosti.“[3]

Vyčerpaná nadmernou službou zažije nedôveru zo strany tých, ktorých milovala. Vo svojom denníku píše: “Milovať, keď mňa milujú, keď je moja duša plná citov – to nič nie je! Milovať, keď je to ťažké, keď sa azda moje srdce sťažuje, alebo keď ma odstrčia – toto je to, čo chce Pán Boh.!“ (Denník 17. marca 1931)  Bolo to obdobie zápasov, v ktorom kráčala ruka v ruke s bolestným očisťovaním. [4]  Kráčala chodníkom neustálej konverzie srdca, ktorý viedol cez osobné a komunitné ťažkosti.

Počas týchto rokov Spoločnosť prežívala ťažké a náročné časy. Sestra Sára mala porozumieť podstate vernej lásky uprostred utrpenia a nedorozumenia. Tento vonkajší spor sprevádzal vnútorný boj. Očisťovanie srdca sa nedeje ľahko, pretože to vyžaduje umieranie nášho ega zameraného na seba. Cesta Spoločnosti sociálnych sestier, ktorá žije zasvätený rehoľný život vedie cez tunely k vrcholu lásky,[5] k identifikácii s Kristom, ktorý ju obdarí rozšírením srdca.

Na začiatku svojho života ako juniorky, sestra Sára často písala o svojich ťažkostiach, uprostred ktorých sa pokúšala byť verná Kristovi a jej spoznanému povolaniu. Prosila, aby bola verná až po smrť. „Ježišu, prišla som pre teba a kvôli tebe! Keď si chcel, aby som vstúpila, priviedol si ma takmer proti mojej vlastnej vôli. Dal si mi jasné znamenia! Prišla  som kvôli tebe, nie kvôli ľuďom … Som tu pre teba …  V mojom srdci nie je žiadna  horkosť, žiadna vzbura. Čokoľvek chceš, Pane! … Pane, ja som tvoja. Chcem robiť všetko, čo odo mňa žiadaš! Chcem počuť tvoje slovo; chcem načúvať tvojmu hlasu. Hovor Pane, tvoja služobnica počúva! Usmerňuj ma Pane, pretože tvoja služobnica chce robiť čokoľvek prikážeš! Domine, Domine adsum!!! (Denník, 8. novembra 1934)

UPROSTRED TÝCHTO ŤAŽKOSTÍ PRIJÍMALA SILU ZO SPOVEDI A SVÄTÉHO PRIJÍMANIA.

„Mimoriadna spoveď! Bola taká dobrá, dobrá, veľmi dobrá! Hoci som sa veľmi obávala! Aký si veľmi, veľmi dobrý, môj Bože! Môj drahý Kriste! Ako dobre, že máme spoveď! Takže môžeme zložiť všetko, úplne všetko! Úbohí ľudia, ktorí nemajú výhodu spovede, ktorí nepoznajú a nemôžu cítiť toto potešenie! Objatie Krista! Prúd Kristovej Krvi! Ako dobre, že máme spoveď! Že máme niekoho, komu môžeme povedať o všetkom; slobodne, bez akejkoľvek obavy!… Ó, daj Pane, aby som pocítila túto milosť hlboko v mojom srdci; že toto bude možno moja žitá realita, moje životné krvácanie! Vernosť, vernosť! Usque ad mortem!“( Denník, 17.decembra 1934)

Aj blahoslavená Sára rovnako ako svätá Alžbeta túto situáciu dobrovoľne zúročila. Utrpenie ju nepriviedlo k trpkosti, ale premostila ho väčšou, hlbšou, účinnejšou láskou.

PREMOSTENIE MEDZI ČASNOSŤOU A VEČNOSŤOU

Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie…(Jn 12,24)

Svätá Alžbeta vyčerpaná nadmernou prácou v službe chudobným ochorie a ako mladučká dvadsaťštyriročná  umiera. Mohli by sme sa pýtať: prečo? Prečo sa viac nešetrila, aby mohla  urobiť viac dobra. To je ľudská dimenzia hodnotenia človeka podľa výkonu. Božia je v hodnote človeka samotného, tým čím je. Alžbeta rovnako  ako v celom svojom živote, aj v smrti sa  pripodobnila svojmu ideálu Ježišovi Kristovi. Padla ako pšeničné zrno do zeme, aby priniesla úrodu, úrodu väčšiu, neviditeľnú, ale o to trvácejšiu, ktorá pretrváva osemsto rokov a je stále svieža a príťažlivá.

Život sestry Sáry prichádza k vrcholu počas 2. svetovej vojny. Sociálne sestry v Maďarsku sa zapojili do plánu záchrany prenasledovaných. Vo svojich domoch ukrývali prenasledovaných, hlavne Židov. Sestra Sára si uvedomuje nebezpečenstvo a vníma strach a riziko sestier z tejto činnosti. Ponúka dobrovoľne svoj život ako obetu za slabých, prenasledovaných. Starostlivosť o spásu druhých  ju priviedla k smrti. Aj ona padla ako pšeničné zrno, zastrelená do ľadového Dunaja.

Prečo to urobila? „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“(Jn 15,13)  Láska má teda najvyššiu cenu, ktorá ostáva naveky.

ZÁVER

„Žriedlom nezlomnej energie, pretavenej na uskutočnenú, spredmetnenú lásku je Alžbetin most medzi nebom a zemou, jej viera v Boha – Krista, ako sa to uvádzalo aj v kanonizačnej bule: svätorečenie si zaslúžila pre charitatívnu aktivitu a pre „vieru“.

Aj v tomto rozmere je Alžbeta výzvou v dobe, keď reklamné kampane zvádzajú  rýchlym a lacným získaním vecí hodnotných a trvalých; v dobe, keď sa na askézu pozabudlo ako na nevyhnutnú súčasť ľudského zrenia; práve v tejto dobe je Alžbeta príkladom harmónie radosti a askézy, modlitby a skutku, viery a zmyslu pre veci tak zemito pozemské. Verí ako manželka, verí ako matka, verí ako exulantka, verí ako pani domu, verí ako opatrovateľka chorých.“[6]

„Svedectvo krvi Sáry Salkaházi je aktuálne aj dnes. Aktuálne nie ako mediálna senzácia, nie ako svetská veľkoleposť, ale o to hlbšie: ako odhalenie základu stvorenia človeka. V tom šedivom chladnom dni, keď ju zastihla smrť, zostalo po nej iba ticho… Z ticha prinášala doba nové a nové dôkazy…  Aj po päťdesiatich rokoch sme cítili aktuálnosť, aby sme sa mohli v jej osobe obracať k nebeskej patrónke a pozdvihnúť svoj zrak na hodnoverný kresťanský vzor. Ona je takým vzorom, ktorý stojí blízko nás. Žila v jednoduchých podmienkach. Prežila veľké búrky dvadsiateho storočia. Darovala nám príklad svätosti života ženy.“[7] Sára bola zastrelená pri Moste slobody, čo je tiež symbolickým vyjadrením mostu medzi nebom a zemou, tej slobody, ktorú nadobudla zrieknutím sa seba v dokonalej láske.

„Epicentrom ich života bol Kristus, ktorého adorovali v chráme a ktorému slúžili v najnúdznejších. A to je posolstvo, ktoré nepozná žiadne hranice: ani časové, ani politické, ani národnostné .“[8]