X. zastavenie

​Obrali Ťa o Tvoje šaty,
Ty si sa odela do svojho kríža.
Hľadela si na nich tak, akoby Ťa boli ozdobili drahými šperkami,
Kľačiac si prijala odev mladuchy
A aj korunu k nemu, čo Ti pripravil Majster
A práve skrze nich, tých, čo nevedeli, čo činia,
Práve skrze nich a snáď aj pre nás,
Tiež aj pre tých, ktorých zbavili ich odevov,
Predtým než ich v dlhých radoch popoháňali
Ku bráne nemožnosti návratu,
Za nich, ktorí sa nemali do čoho zahaliť,
Aj keď ich očakával svadobný šat zo zásluh toho,
Ktorý prvý dovolil, aby ho obrali o všetko,
Ktorý súhlasil, že zostúpi k zosnulým
Aby za nimi odniesol nielen rúcho
Ale aj korunu,
I šperky tiež
Krv svojho Srdca, to srdce,
Ktoré prenikla kópia,
Alebo guľka, alebo oheň roztrhávajúcej bolesti.
Pre nich si to aj Ty konala, a pre ľahostajných,
A dívajúcich sa s otvorenými ústami,
Zďaleka pozorujúcich Golgotu,
Ale ta hore sa nikdy neodvažujúcich, pre falošných bratov a sestry…pre súrodencov…, pre súrodencov…
„ak je potrebná obeť, tu som, odo mňa si vezmi všetko!“
odo mňa si zober všetko! Iba ich zachráň:
slabých
labilných
vydesených
Tých, čo sú na odchode.
„Tu som, pošli mňa!“

Toto tu je posledná stanica, ani krok nemusíš viac urobiť,
Pôjdeš tam ,kam nechceš, iný ťa opáše.
„Aleluja, aleluja, tu som, mňa pošli!“
Zahaľ sa do kríža, lebo ťa naň dajú ležať ako Učiteľa,
Ďalej nebudeš môcť ísť od tohoto, toto je posledné
Zastavenie, a kríž už bude Jeho tajomstvom. Iba sa odej, drahá sestra, do tohoto veľkého kríža,
Lebo sa na ňom vypneš,
Ale už ťa z neho aj snímu,
Aj ťa zasejú do diaľky, do diaľky
Budeš zrnkom pšeničným v hĺbke zeme
V ľadovom vlnení zeme premenenej v peklo,
Ďaleko odplavené zrniečko
Až po bránu návratu nikdy nemožného,
Aby si dohonila tých, ktorí sa nevedeli zaodieť pred touto bránou.
Tam ťa čaká Učiteľ, aby si Mu pomohla,
Lebo je veľa svadobných rúch, veľa hrôzou zmrznutých tvárí
Medzi ľadovými kryhami trepotajúce sa srdce, –
Potrebná je horúca krv Tvojho srdca, aby ju mohla
So svojou zmiešať,
Lebo aj šperky sú potrebné na snehobiele rúcho,
A ten, čo ich dáva, ten dostane korunu.
„tu som, aleluja! :
tu som, aleluja!“

Tu sme, tu sme… zástup do kríža zahalených,
Za zásluhy Tvojho krvácajúceho srdca,
Za zásluhy krvácajúceho srdca prosiaci o zľutovanie,
O niekoľko krokov pred bránou nikdy nemožného návratu
Žobrajúci o smelosť
Medzi ľadovými kryhami sa trepotajúce,
Do seba narážajúce, bijúce srdcia,
Túžiace po srdciach z mäsa,
Aby sme mohli byť pšeničným zrnkom v pôde Golgoty,
Na výšine premenenia,
Túžiaci po srdciach z mäsa, aby si aj nás tam poslal, kde
Nás iný opáše, tam, kam nechceme ísť,
A veď Ty si tam
A stoštyridsaťštyritisíc palmami kývajúcich,
Obratých o odev v bielom rúchu,
Pre slabých,
Pre nerozhodných,
Pre tých, čo sú na odchode .
Tu som, pošli mňa!
Tu som, mňa pošli…
Mňa…mňa…mňa…
Aleluja!