Čo som sa naučila od sr. Sáry

Úcta k ľudskej dôstojnosti je základom katolíckeho učenia, srdcom sociálneho učenia katolíckej Cirkvi. V Katechizme katolíckej Cirkvi čítame: Pretože človek je stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale NIEKÝM, je schopný poznať seba, slobodne sa dávať a vstúpiť do spoločenstva s Bohom a s inými osobami – a je schopný odpovedať na Božiu lásku vierou a láskou. (KKC 357) Gaudium et spes hovorí: Človek je jediným stvorením na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého. Každá osoba je Božie stvorenie, je Bohom milovaná, v Ježišovi Kristovi vykúpená bytosť.  Božiu vôľu plníme vtedy, keď kladieme dôraz na úctu ľudskej dôstojnosti, napomáhame zlepšenie životných podmienok človeka a vzájomnú solidaritu. Základnou normou ľudskej činnosti je, že  podľa Božích plánov a rozhodnutí má ľudská činnosť zodpovedať skutočným záujmom ľudstva a umožniť človeku tak jednotlivo, ako aj v spoločnosti naplno rozvíjať a realizovať svoje povolanie. (podľa GS,35) Alebo na inom mieste: Je naliehavo potrebné, aby sme sa stali blížnymi každému človeku bez výnimky a aby sme mu preukazovali činorodú lásku, keď je na nás odkázaný, či už ide o starca opusteného od všetkých, alebo o cudzieho robotníka, ktorým sa nespravodlivo pohŕda a či o exulanta. (podľa GS,27)

Ešte  mnohými ďalšími citátmi by sme mohli potvrdiť, že dôstojnosť človeka pochádza od Boha a nemusíme si ju zaslúžiť. Avšak službu Božiu môžeme splniť len úctou k ľudskému životu.

Sestra Sára ako angažovaná kresťanka, povolaná osoba – ktorá sa nezdráhala ukázať svoju lásku až do krajnosti – v duchu lásky žila a uskutočňovala úctu k ľudskej dôstojnosti voči jej zvereným osobám, chudobným, úbohým.

Často počúvam v prednáškach, čítam v životopisoch o nej, aká mnohoraká bola jej pracovná činnosť: už tu v Košiciach začína ako učiteľka, neskôr novinárka, potom kníhviazačka. V roku 1928 sa zúčastní na sociálnom kurze, zoznámi sa so Sociálnymi sestrami a od toho času jej pracovná činnosť je úzko spätá s jej povolaním. Od roku 1930 pracuje v charite, usporiada zbierku potravín pre chudobných, má veľa nápadov, je veľmi nadaná sociálna pracovníčka a organizátorka. V Maďarsku sa stala  od roku 1941 až do svojej smrti ústrednou celoštátnou vedúcou Hnutia robotníckych dievčat a žien. Z jej denníka sa dozvedáme, že veľmi veľa pracovala. Historička Sociálnych sestier, sestra Anícia upriamila pozornosť na jej mnohoraké zadelenie,  aj v rozsahu len jedného roka.

V mnohorakosti jej služby som hľadala jednotu, skúmala som tú, ktorú viedol vždy Boh, ktorého ona nasledovala a milovala celým svojím srdcom, dušou, a od ktorého sa učila milovať svojich zverencov milosrdnou láskou. Rozmýšľala som: veď koniec koncov je to povolanie každého kresťana. Je to aj mojím povolaním. Je to úlohou nás všetkých …. Iba my občas odídeme z tejto služby „na dovolenku“. Sestra Sára však slúžila bez prestania. Vo svojom denníku píše. „V láske chcem byť celkom oddaná Kristovi. Tých, ktorých neviem milovať citom, pokúsim sa veľmi milovať pre Krista.“ Áno, musíme si priznať, že nevieme rovnako milovať každého človeka. Láka nie je cit, ale je veľmi dobré, keď cit máme, lebo nám pomáha v uskutočňovaní lásky. Aj keď ho nemáme, aj vtedy musíme plniť skutky lásky.

Často to zisťujem aj sama počas svojej práce, pri mentálne postihnutých, ťažko trpiacich v  nedôstojných situáciách. Tak ľahko zabúdame na ľudskú dôstojnosť u bezmocných, bezbranných, chorých, chudobných, úbohých. Mnohokrát my, pomáhajúci, ponižujeme (pokarháme, oklameme) odkázaných na našu pomoc. Povyšujeme sa nad nimi, posudzujeme, či si zaslúžia našu pomoc.

Sestra Sára často píše vo svojom denníku o trpezlivosti a o láske. Denne bojovala sama so sebou, aby vedela milovať a byť trpezlivá.  „Mnohokrát je ľahšie dať niekoľko halierov, ako trpezlivo vypočuť zdĺhavé, často nezrozumiteľné reči. A predsa, treba mať veľa trpezlivosti. A keď je to možné, treba vždy pomôcť. Chcem mať ambície, aby chudobní prichádzali ku mne tak, ako tam, kde budú vždy vypočutí, a kde nájdu potešenie. Nie kvôli mne, ale aby som im mohla darovať Pána – aby pre svoje mnohé chyby, hriechy neboli odmietnutí, ale našli pochopenie.“ Píše vo svojom denníku.

Sára ich chcela priviesť k Bohu. „Vykonať službu lásky iným. Byť milým k tým, ktorých je ťažko znášať, modliť sa za nich, stavať most k ich srdciam.“ Na inom mieste píše: „Veľa sa treba modliť, zvlášť za tých, ktorých citovo milovať je ťažké!“ Keď nemilujem druhého, neuznávam ani jeho ľudskú dôstojnosť. Avšak láska je vôľa, nepretržité hľadanie Božej vôle. Sestra Sára učí o tom takto: „Vôľu Božiu možno nájsť v hĺbke aj tých najmenších, najnepatrnejších vecí. Vôľu môjho Otca! Ako je to dobre! Otec chce vždy to najlepšie. Ešte aj vtedy, keď je to niekedy nepochopiteľné, ťažké. On chce to najlepšie!“ S touto vôľou splynula obeta jej života v decembri v roku 1944.