Pracovná činnosť v Katolíckej akcii

ČINNOSŤ SESTRY SÁRY NA ZÁKLADE JEJ PRACOVNÉHO DENNÍKA

Spoločnosť Sociálnych sestier na Slovensku sa usadila najprv v Košiciach. Tu pracovala aj sestra Sára  v roku 1930 až 1932, resp. 1934 až 1937. Keď pozvali sestry aj do Komárna, Spoločnosť tam poslala sestru Sáru, aby ona založila základy usadlosti. V Komárne slúžila od októbra 1932 do septembra 1934.

Činnosť sestry Sáry bola veľmi rozmanitá. Väčšiu časť svojich dní strávila organizáciou charity. Súčasne bola vymenovanou moderátorkou krajinského katolíckeho ženského hnutia. Ústredne spájala miestne združenia –  dávala podnet k vytvoreniu nových spolkov, organizovala študijné kurzy pre vedúcich, poskytovala im pomocný materiál, taktiež organizovala rôzne kurzy a sériu prednášok pre iné dievčatá. 

Jej činnosť možno podľa záznamov jej pracovného denníka zoskupiť do 2 hlavných okruhov práce: charitatívne-sociálna činnosť a činnosť v ženskom hnutí.

1. CHARITATÍVNE-SOCIÁLNA ČINNOSŤ

Je všeobecne známe, že toho času štátna správa sa starala veľmi málo, ale vôbec nijako o chudobných a núdznych. Väčšina obyvateľov nemala dôchodok a keď boli bezmajetní a ani deti ich nemohli vydržiavať, čakala ich bieda na staré dni života. Osud  takýchto vzala do rúk Cirkev a aj Sociálne sestry.

A) KOŠICE

V Košiciach sestra Sára sa zapojila do práce miestnej charity. Spolupracovala s dobročinnými dámami mesta pri starostlivosti a opatrovaní dospelých chudobných. Viedla schôdze charity a reči maďarskej a slovenskej. Bola potrebná veľká vynaliezavosť, aby napriek všeobecnej chudobe získali materiálnu podporu obyvateľstva pre ešte chudobnejších. Tomu slúžili ich rozličné akcie a organizácie.

V Košiciach účinkovala aj maďarská kongregácia panien, ktorá napomáhala prácu charity. Kongregácia 16. decembra 1930 usporiadala „Adventný večer“, na ktorom usporiadali zbierku pre chudobných na Vianoce. Určeným miestom bol hotel rodiny sestry Sáry „Schalkház“.

Jednou najbiednejšou obytnou štvrťou Košíc bol Barak (vyprázdnené vojenské baraky). Účinkovanie charity smerovalo práve na tie ťažkú núdzu trpiace rodiny. Do tejto práce sa zapojili aj sestry. V roku 1930 založili tu denný útulok, do ktorého  prinášali svoje matky, ktoré chodili do práce. Počet detí bol denne okolo 50. Túto miestnosť v nedeľu používali ako kaplnku, v ktorej kanonik Dr. Mikuláš Pfeiffer sa podujal slúžiť sv. omšu každú nedeľu. Posvätili aj zvon, ktorý sa ozýval každý deň na Angelus a trochu skrášlil život obyvateľom biednej osady. Pre mládencov zorganizovali futbalový oddiel pod vedením kňaza. Počas zimy usporiadali rôzne kurzy šikovných rúk (šitie, varenie, ručné práce atď.), premietali obrazy. Na Vianoce každý dostal jedny šaty, balíček cukríkov, hračky. V marci 1930 pre chudobných mesta Košíc ohlásili „omšu chudobných“ na ktorú prišlo stodvadsať na podporu odkázaných osôb a po krásnej liturgii pohostili ich raňajkami. Členovia charity pred niekoľkými týždňami už osobne pozvali každého na túto príležitosť.

Sociálne sestry na podporu svojej práce ročne usporiadali dobročinnú záhradnú slávnosť v záhrade svojho komunitného domu: Regina Pacis. Na tejto slávnosti  rad-radom sa zúčastnili a vystupovali katolícke spolky a iné organizácie, vzácni interpreti, recitátori, speváci a prednášatelia. Bola tu zastúpená každá spoločenská vrstva. Postavili šiatre (napr. slovenský šiator, maďarská čárda, šiator so zákuskami atď.). Program tvorili národnostné tance, veselé scény, spevy v lampiónmi osvetlenej záhrade.

Akcia: Obedy zadarmo. Cez zimu zaviedli „kuchyňa zadarmo“. Materiálne pozadie zabezpečili tak, že v charite predávali lístky na obed za 3 koruny, alebo bolo možné priniesť naturálne dary (fazuľa, zemiaky, masť atď). Tiež použili na ten účel získaný príjem z vianočného trhu a tak počet rozdaných obedov s počtu plánovaných 50 zvýšil sa až na 100.

Akcia: Deň dušičiek. Určitú časť z plánovanej sumy na ozdobu hrobov mohli ľudia darovať na ciele charity, tým spôsobom, že za niekoľko korún zakúpili malé krížiky na veniec a tak svojich drahých mohli začleniť do intencie obety svätej omše za zosnulých.
Usporiadali viacdenné vianočné trhy spoločne s katolíckymi a protestantskými, maďarskými a slovenskými združeniami. Tieto boli sprevádzané zábavným programom a ukončené mikulášskym večerom, organizovaný miestnym sirotincom.

B) KOMÁRNO

Do Komárna pozval Sociálne sestry dekan a farár Dr. Imrich Majer, aby v rámci KA úplne dobudovali činnosť mestskej charity. Sestra Sára si tu počínala podobne ako v Košiciach. Farskej rade predložila svoj plán práce v súvislosti s Charitou.

Na Veľkú noc organizovali podpornú akciu s prednáškami. Na Kvetnú nedeľu predávali bahniatka, na Veľkú noc červenú zástavu na podporu chudobným. Usporiadali „dni charity“: v sobotu boli prednášky, v nedeľu na sv. omši pozvaní kazatelia hovorili o láske k blížnemu a urobili zbierku pre chudobných. Sestra Sára v svojej prednáške sa prihovorila k prítomným otázkou „Čo je charita?“ Odpoveď dala aj na letáčikoch: “Cieľom charity je, aby aj dovtedy, kým nastane spravodlivejší spoločenský poriadok, podpora núdznych nebola náhodná na uliciach, ale aby sa uskutočňovala cieľavedome podľa okolností a potrieb chudobných.“

4. marca 1933 usporiadali sestry štvordňový sociálny kurz. Večerné konferenčné prednášky držali z časti sestry z časti kňazi a z časti laici.

V októbri 1933 riadiaci výbor centrálnej komisie pre verejný blahobyt držal poradu o otvorení kuchyne pre chudobné deti a o ich ošatení. Sestra Sára, ako zvolená prednášateľka a pojednávateľka tohto výboru, podala správu o finančnom stave združenia, začatej zbierke a o podporovaní kuchyne pre deti. Komisia rozhodla, že kuchyňu pre deti otvorí tak isto ako aj pred rokom, 1. decembra a bude v prevádzke do 31. marca. Sestra Sára aj tu zaviedla v Košiciach už osvedčenú prax, pre nedostatok financií zabezpečiť stravovanie pre 500 chudobných detí, naturálnou zbierkou potravín (a zázrakom Prozreteľnosti).

Dievčenská kongregácia gymnázia pod vedením sestry Sáry pre 25 chudobných detí mestskej ľudovej školy rozdelila šatstvo a potraviny v hodnote 500 Kčs. Na deň dušičiek v okolí cintorína a kostolov predávali krížiky a odznaky pre získanie podpory chudobným. Aj Komárno malo svoju biednu osadu: Werk. Vo vyprázdnenej vojenskej pevnosti z rokov 1848-49 žili najbiednejší. Sestra Sára tu navštevovala rodiny. Jedno poobedie vykonala 15 výskumov prostredia a bola otrasená tým, čo tam videla. Chudobných prijímali aj v kancelárii, títo sa často hádali a zneužívali úmysel pomoci, bolo treba nastoliť medzi nimi spravodlivosť. Sestra Sára veľa trpela od týchto ľudí. Na Mikuláša pripravovali balíky pre chudobné deti. V charite rozdeľovali šatstvo. Okružnými listami prosili o pomoc. Sestra Sára okrem iného viedla aj obchod „Liturgia“ pre hmotné zabezpečenie sestier. Týždenne 25 hodín vyučovala náboženstvo na ľudovej škole.

Preloženie sestry Sáry späť otriaslo celé Komárno. Pracovníci charity usporiadali rozlúčkovú slávnosť, na ktorej prelát Imrich Majer vysoko hodnotil pôsobenie sestry Sáry v Komárne a za jej prácu srdečne ďakoval. Aj miestne noviny vyjadrili svoje poľutovanie nad jej odchodom a vrúcnym hlasom s hlbokým uznaním hodnotili jej prácu:
„Sociálna sestra Sára Schalkház nepobudla v Komárne celkom ani dva roky a katolíci v Komárne sa naučili jej z časti nemecké meno. Najprv získala detské duše svojou láskou, ktorá sála z jej bytosti. Ako len nariekali tí malí školáčikovia, ktorých skrotila a civilizovala, keď bola nútená opustiť školu. Ako sa tlačili do združenia Ctiteľov Božského Srdca, keď sa postavila do čela tohto združenia sestra Sára. Sára Schalkház očarila detské srdcia tým, že ukázala začiatok cesty po ktorej treba ďalej kráčať kompasom lásky. Dlho ju bude postrádať aj jej druhé veľké pracovné pole, sociálno-charitatívne, hoci tu pretrpela veľa krívd od chudobných podvodníkov, ktorí chceli vždy dvojnásobne žať a oklamali hanblivých chudobných, ale trpela aj od hlasitých bedárov, ktorí si nárokujú a neprosia, pokiaľ tí, ktorých ročná choroba priviaže k posteli, skromne prosia v Božom mene. Sára Schalkház toto všetko pretrpela s radosťou, lebo svoju prácu konala v mene Krista, Kristovou pokorou a trpezlivosťou. Jej duša bola naplnená sociálnym chápaním a láskou. Malá učiteľka, ktorá po získaní svojho diplomu nastúpila ako učnica, ktorá vďačne išla kúpiť robotníkom desať Zoriek (cigarety) a za 20 halierov chlieb a stala sa kníhviazačkou, vie aj to, čo je fyzická práca. Túto prácu zúročila pri založení obchodu „Liturgia“, ktorú opatrovala, rozmaznávala s láskou. Odišla od nás, ale jej pamiatka ostane tu, ako symbol: dobroty, lásky, vernosti a práce“. (Citát z „Komárenská cirkevná zvesť“ v jej denníku október 1904)

Jej prednášky a publikácie so sociálnou tematikou

Sestra Sára veľa urobila pre chudobných aj s vyslovenými a napísanými slovami; otvárala oči a srdcia; volala k aktívnej činnosti pre na to odkázaných tak, ako to encyklika Qaudragesimo Anno učila: “Členovia spoločnosti majú precítiť, že sú členmi jedinej veľkej rodiny… Sú v Kristovi jedno telo… Takto bohatí a vodcovia svoju ľahostajnosť voči chudobným zmenia na starostlivú lásku.“ (QA 137.)
Sestra Sára v decembri 1931 vykonala veľkú okružnú prednáškovú cestu, v každom meste strávila 3-4 dni. V Prahe vystupovala na viacerých miestach. V maďarskom študentskom klube hovorila o zodpovednosti; príkladmi z praktického života otvorila diskusiu. V Proházka kruhu držala prednášku o katolíckom ženskom hnutí. Taktiež kruh Proháska organizoval oslavu 700. výročia smrti Arpádovskej sv. Alžbety, na ktorom sestra Sára hovorila na tému „Te Deum sv. Alžbety”. V Bratislave ju prijali ako veľmi dobre známeho hosťa, veď ona založila v meste základy katolíckeho ženského združenia. Aj tu hovorila o zodpovednosti a o dievčenskom mládežníckom hnutí. Šamorín bol ďalšou zástavkou jej okružnej cesty, kde prednášala o aktivite katolíckej ženy vo veľkej sále Koruny. Táto príležitosť sa spojila z organizáciou vianočného trhu pre dobro chudobných. Do Komárna prišla na pozvanie katolíckeho mládežníckeho združenia mládencov. Názov jej prednášky: „Katolícka akcia – zvláštnym pohľadom na spoločenské otázky našej doby a liturgického hnutia“. Ako všeobecne na každom katolíckom večery aj tu bol charakteristický spev, hudba a zborová recitácia. V Leviciach v Lučenci  tiež  prednášala o predchádzajúcich témach, resp. oboznamovala prítomné dievčatá so Spoločnosťou Sociálnych sestier. Vo februári  v roku 1933 na krajinskom kultúrnom večery kresťanskej sociálnej strany mala prednášku o „Charakteristické črty hľadajúcej ženy“.

Svojimi článkami v novinách a svojou krásnou literatúrou chcela upútať pozornosť na trápenia robotníkov, lebo „robotníctvo stojí tak osamelo“. V jej myšlienkach sa ozýva výzva encykliky Rérum Novárum. Vo všeobecnosti o robotníkoch píšu len ako o mase, hoci aj oni sú jednotlivci, osoby, otcovia a matky. Nie je moderné o nich písať, však nemajú národnostné a náboženské problémy, ale o to viac majú starosti živobytie, ale o to písať nie je treba! Snáď najkrajším vyznaním sestry Sáry bola jej publikácia uverejnená 15. februára 1930 v novinách NAP (Slnko), v ktorej sa odvoláva na vlastné skúsenosti prežité počas štyroch rokov medzi robotníkmi v knihárskej dielni. Jej kolegyne boli na smrť umorené, unavené – matky robotníčky – často mali manželov alkoholikov a len „túžili byť nábožné“. Ssestra Sára spoznala v nich človeka a upriamila pozornosť na to, že nestačí potešovať len slovami  „však Boh vám pomôže“, ale treba sa zodpovedne postaviť vedľa nich a sprevádzať ich v ťažkostiach.
V encyklike Quadragésimo Anno v bode 135 postupne predkladá faktory, ktoré zapríčinili úpadok náboženského života robotníkov. Zamestnávatelia vôbec sa nestarali o dušu robotníkov. V továrňach boli ohrozené mravy mládeže a žien. Bytové podmienky boli nevyhovujúce pre rodinné vzťahy. Na prvom mieste bola starosť o zabezpečenie každodenného chleba za akýchkoľvek podmienok. Mŕtvy materiál vychádza z tovární zošľachtený, a v tej istej továrni človek sa stáva chatrným tovarom. Tieto témy sa stelesňujú v novelách sestry Sáry a už púhym opísaním skutočností dvíha svoj hlas proti sociálnej nespravodlivosti. Dáva hlas krivdám, čo jeden nevzdelaný proletár nevie vyjadriť, ale ona to robí miesto nich. Napr. vo svojej novele „Munka után“ (Po práci) vyjadruje nesúhlas s neobmedzenou nadčasovou prácou, ktorá zabíja telo i dušu a žiada o obmedzenie pracovnej doby. Novela „Andriska kilenc éve“ (Deväť rokov Ondrejka) opisuje smutný proletársky osud dieťaťa v komárňanskom Werk – ako rekviem. Objavila sa aj myšlienka solidarity, keď  „Villamoson – V električke“ vznešená pani ponúkne svoje miesto unavenej robotníčke.

Sestra Sára napísala vo svojom živote jediný román s názvom „Mindennapi kenyerünk“ (Každodenný chlieb), ktorý ostal len v rukopise. Sestra Sára poslala román do vydavateľstva „Vigilia“, ale nebol vydaný. V tomto románe vierohodne opisuje život Maďarov v zmenených podmienkach medzi dvoma svetovými vojnami. Hlavná postava, v mnohom podobná sestre Sáre, napriek stále zhoršujúcim sa životným podmienkam sa nepoddáva a zostáva na svojej morálnej výške. Konklúzia: skúšky sú nám dané preto, aby sme dokázali  lepšie milovať v tuzemskom živote.

2. PRÁCA V ŽENSKOM HNUTÍ

Sociálne sestry už dlhší čas pracovali v hnutí katolíckych žien a dievčat a najkrajším výsledkom ich dlhej práce bolo, že v mene československého biskupského zboru rožňavský biskup Michal Bubnics organizáciou žien a dievčat v rámci katolíckeho hnutia úradne poveril Sociálne sestry, menovite sestru Sáru. Týmto významným poverením sa  veľmi uľahčil smer práce Sociálnych sestier, lebo týmto organizácia katolíckych žien a dievčat prebiehala na katolíckom základe pod ochranou podporou biskupského zboru.

Teda spoločnosť Sociálnych sestier bola požiadaná plniť úlohu zjednocovania medzi spolkami žien a krajinskou radou KA. Na Slovensku väčšina katolíckych maďarských žien účinkovala v Oltárnom spolku, Mariánskej kongregácii, v združeniach Božského Srdca Ježišovho a v miestnych skupinách charity. Tieto všetky mali určitý program, vymedzené pracovné pole, preto nebolo účelné vytvoriť jeden nový spolok, ale tieto, už existujúce spolky – (počet spolkov 45, členov okolo 7000) – sústrediť do jedného spoločného Zväzu, aby spolupracovali a spoločne účinne zastupovali svoje záujmy. Čo jeden spolok nevie sám uskutočniť, to spoločne je možné; napr. rozmach liturgického hnutia, vytvorenie katolíckej tlače, exercičný dom a detskej zotavovne atď. Takto sa zrodila myšlienka Katolíckeho maďarského ženského zväzu. Základné stanovy pre tento Zväz, vypracovali Sociálne sestry a tieto schválili pre všetky latinské a grécke obrady rímskokatolícky biskupi na území svojej diecézy. Žiaľ, štátne úrady mali výhradu k jednotlivým paragrafom a tie sa museli prepracovať. Sestra Sára pracovala na tom niekoľko rokov.

V novembri roku 1931 vyšlo ukážkové číslo „Katholikus Nő“ – Katolícka žena. Prvý katolícky maďarský časopis ženského hnutia a dievčenskej mládeže vydala a redigovala sestra Sára až do jeho ukončenia v apríli 1934. Časopis vychádzal 15. deň každý mesiac okrem mesiaca júl a august. „Cieľom tohto časopisu je vytvoriť spojenie medzi katolíckymi spolkami žien, informovať o ich práci v oblasti sociálnom, kultúrnom a náboženskom. Zaoberať sa so špeciálnymi problémami žien na poli života spoločenského, pracovného a osobného… Chce byť verne slúžiacim priateľom a sprievodcom katolíckej ženskej spoločnosti…“.

Pod názvom „Žena dneška“ moderátorstvo maďarskej dievčenskej mládeže KA usporiadalo cyklus etických prednášok v Košiciach v marci 1936. Štyri prednášky dvojdňového kurzu vypočulo asi 150 osôb. Katalin Polinsky vo svojej prednáške „Nezávislá žena v rodine a spoločnosti“ hovorila o položení nezávislej ženy, o jej správnom vzťahu k rodine a blížnym. Mária Barócsy pod názvom „Žena – živiteľka v rodine a v spoločnosti“ rozoberala rôzne ťažkosti a ignorovanie pracujúcich alebo prácu hľadajúcich žien. Ale poukázala aj na to, že príčinou podceňovania je často aj ľahkomyselné postavenie sa žien k pracovnému zadeleniu. Profesorka Erzsébet Hanka informovala o tých pracovných možnostiach, ktoré najviac vyhovujú pre ženy s hľadiska fyzického a psychického, a o tom, aký čas a spôsob je potrebný k príprave na tieto povolania. V každom povolaní predstavila ženu ako pomocníčku alebo spolupracovníčku muža a nie ako súperku. Aranka Balassa hovorila o duchovnom živote ženy a jeho prostriedkoch. Na záver kurzu dňa 25. marca prvý raz usporiadali  Deň katolíckych žien v slávnostnej aule v kláštore Uršulínok. Na večernom programe odzneli básne, spevy, hudobné skladby. Slávnostnú reč predniesla sociálna sestra Sára Schalkház o pravom prameni blaženosti človeka. Tradícia Dňa katolíckych žien trvá dodnes a v Budapešti býva usporiadaný 25. marca, na sviatok Zvestovania Pána. V toku 2007 bola prednáška o živote blahoslavenej sestry Sáry.

A) DIEVČENSKÉ KLUBY

Sestra Sára nepracovala len na vytvorení zjednocujúceho zväzu, ale založila a udržala existenciu aj mnohých dievčenských spolkov. Spolkový život začal už v roku 1920, ale neskôr poklesol. Jeho pravá obnova a posilňovanie začalo keď sa zapojili do organizovania spolkov Sociálne sestry.

V tom čase sa zdalo potrebné založiť aj nie len čisto náboženské spolky. Cítiť v tom vplyv sociálneho učenia pápežov. Dievčenské kluby si vytýčili za cieľ výchovu úplnej osobnosti, školenie prebiehalo na viacerých úrovniach. Pripravovali sa vážne a sebavedome na všeobecné ľudské, špeciálne ženské povolanie a dobou požadovanú sociálnu prácu. Aj pre existenciu menšiny bolo podstatne dôležité patriť do mládežníckej organizácie – vysvitá to z denníka mladosti sestry Sáry.

Vytváranie dievčenských spolkov malo svoju metódu, zvlášť organizovali skupiny pre dievčatá rovnakého veku (nad 14 rokov), a z tej istej spoločenskej vrstvy (slúžky, robotníčky v továrňach, pre dievčatá hospodárov). Pracovali na základe dobre premysleného podrobného pracovného plánu. Teória a prax sa striedali a bol vždy čas aj na rozptýlenie. Prax mala ten cieľ, aby mohli získať aj zárobok. Hry, resp. nacvičovanie divadelných hier posilňovali cit spolupatričnosti. Príjmy z divadelných hriech použili na charitatívne ciele.

Prácu maďarskej dievčenskej mládeži usmerňovalo krajinské moderátorstvo. Sestra Sára bola moderátorkou košickej diecézy a bola ústrednou usmerovateľkou. Na začiatku každého spolkového roka vypracovala celoročný pracovný program a mesačne vydávala Pracovný zošit, ktorý sa od roku 1935, po zániku Katolíckej ženy stal jej pokračovateľom. Pracovné zošity, v súlade s trojitým cieľom, poskytli vedúcej bohatý obsah prednášok, ktoré mali byť rozpracované na týždenných stretnutiach členov spolku a oživovať spolkový život. V prílohe sa striedali básne, hry, vzorky na ručné práce, cirkevné a svetské piesne, drobné scény, kratšie divadelné hry. Krajinské moderátorstvo týmto uľahčilo prácu nielen vedúcej, ale dosiahlo aj to, že všade prebiehala pravidelná, jednotná práca. Pracovné zošity boli vydávané mesačne v 150-tich exemplároch. K práci potrebné materiálne prostriedky poskytovala z väčšej časti poskytovala Spoločnosť sociálnych sestier a hradila výdaje súvisiace s cestovaním, korešpondenciou, vydávaním publikácie, ktoré hnutie nevedelo pokryť.

Sestra Sára organizovala dievčenské hnutie aj v Podkarpatskej Rusi. V roku 1931 strávila 3 dni v Užhorode a Mukačove, s ktorých po dva dni venovala informáciam o hnutí, tretí deň hovorila o katolíckom sebavedomí a predstavila aj Spoločnosť sociálnych sestier. Na oboch miestach ju prijali s veľkým oduševnením, sála bola preplnená, ba v Mukačeve musela predniesť svoje prednášky vo voľnej prírode.

Noviny „Kárpáti Figyelő“ (Karpatsky pozorovateľ) vo svojom čísle z 10. mája 1931 podrobne informovali o návšteve sestry Sáry, ktorú už poznali ako spisovateľku. Vo svojich prednáškach označila podstatu hnutia: vytvorenie typu modernej katolíckej dievčiny. Toto má dva základy: Božie zákony (ktoré sú večne platné) a dnešná doba. Nemožno a nie je slobodno oddialiť sa od sveta. Keď nás Pán Boh povolal do života dnes, vtedy chcel to, aby sme slúžili súčasnosti. Dievčenský klub je ten rámec, ktorý pomáha dievčatám aby pre tento cieľ pracovali na sebe. Dnešné nové dievča má byť katolícke, má mať aktívny svetonázor, má používať moderné prostriedky, vo svojom prejave má byť ženská atď.

Na oboch miestach čoskoro sa vytvoril Dievčenský klub. V Užhorode Dievčenský klub sv. Alžbety sa predstavil v jednu sobotu v rámci večierku s prednáškami, recitáciami, spevom, hudbou a tancom. Prišla aj sestra Sára z Košíc a prednášala o radosti a sile iniciatívy. Na druhý deň, v rámci nedeľnej sv. omše bolo slávnostné prijatie 48 nových členiek klubu. Poobede dievčenský klub mal ešte slávnostné zasadanie. Táto udalosť opäť zhromaždila kresťanskú maďarskú pospolitosť. Svojou prítomnosťou poctili program aj biskupskí vikári.

Sestra Sára na svojej jarnej okružnej ceste navštívila aj iné miesta. V Tornalji strávila dva dni. Dobrá povesť spisovateľky pritiahla aj sem záujemcov. Obsahom jej prednášky boli informácie o organizácií a poslaní sociálnych združení, charakteristika sebavedomia katolíckej ženy, praktické rady a usmernenia línie. Založila miestne katolícke dievčenské združenie a zvolili miestnu predstavenú.

V Rimavskej sobote sestra Sára pod názvom „Žena a Katolícka Akcia“ hovorila o tom akým spôsobom sa môžu zapojiť  ženy do KA. Do Gelnice bola sestra Sára pozvaná ako hosť – prednášateľka – s príležitosti 5. výročia oltárneho spolku. K poslucháčom sa prihovorila tiež o Katolíckej Akcii a o apoštoláte žien vo svete. V jeseni sa vrátila na Podkarpatskú Rus v súvislosti so založením dievčenského klubu v Užhorode a držala prednášky aj Nagyszőlősön a Beregszászon. Vo februári 1932 opäť sa vráti do Beregszász a Mukačeva s prednáškami. Aj v Királyháza vznikne Klub sv. Alžbety.

Sestra Sára počas svojho pobytu v Komárne organizovala s veľkým oduševnením zamestnankyne v domácnostiach a vytvorila pre nich aj domov na stretávanie. 19. mája v roku 1934 dievčenský kruh pod vedením sestry Sáry usporiadal slávnostné prijatie členiek v počte 28 dievčat. Slávnosť sa začala v kostole sv. Ondreja s cirkevnou liturgiou a peknou prednáškou pána kaplána, po čom nasledoval olovrant v dome Sociálnych sestier.

Sestra Sára podľa programu Spoločnosti sa zaoberala v prvom rade s dievčatami a ženami. Chlapcov vyučovala na hodine náboženstva, okrem toho v nedeľu po sv. omši viedla chlapčenskú Gardu Božského Srdca. Bolo ich okolo 60, učili sa spievať a chórové recitáty, alebo išla s nimi hrať futbal.

B) VZDELÁVANIE VEDÚCICH (letné študijné týždne)

Pri zakladaní dievčenských klubov bol dôležitý starostlivý výber a dôkladné školenie vedúcich. Vedúci mládeže medzi inými musel mať dobrý pedagogický cit a hlbokú duchovnosť. Sestra Sára o ich všestrannú pripravenosť sa postarala organizovaním vzdelávacích kurzov pre vedúcich. Uskutočnili sa v mestách: Komárno, Košice, Nové Zámky, Bardejov. Na týchto kurzoch boli teoretické a praktické prednášky o KA, dievčenskom mládežníckom hnutí, spolkovom živote, ale okrem toho vypočuli aj náboženské, liturgické, morálne a sociálne prednášky. Na každý kurz boli pozvaní rôzni prednášatelia, medzi ktorými prednášala aj Sára.

Popri vážnom učení počas programu organizovali aj rôzne zábavy a výlety, každé ráno mali polhodinovú meditáciu, a tieto vážne zahĺbenia sa v silenciu dávali celému týždňu exercičný ráz. Na znak úspešného výsledku v závere kurzu sa robili vážne rozhodnutia, pracovné plány, ale dôležitým bolo aj vzájomné spoznávanie sa a skúsenosť spolupatričnosti.

Prvý vzdelávací kurz z hľadiska politického nebol bez prekážok. Hneď na začiatku sa objavili zástupcovia úradnej moci a s okamžitou platnosťou nariadili rozpustiť zúčastnených s tým odôvodnením, že vzdelávacie kurzy pre mládež možno usporiadať len so súhlasom ministerstva školstva. Situáciu vyriešil pán biskup s návrhom, aby v programe pokračovali pod názvom exercície. Sestra Sára sa poučila z tohto príkladu a ďalšie dievčenské mládežnícke kurzy oznamovala pod názvom „študijné dni“. Z denníka sestry Sáry vysvitá, koľko úmornej práce, starostí, napätia sprevádzala príprava kurzu.  Vo svojom denníku zachytáva podrobne priebeh kurzov spolu s fotografiami, ktoré svedčia o rodinnej atmosfére.