Sára ako spisovateľka

Novinárska dráha Sáry Salkaházi začala v roku 1919. Jej prvý text pod pseudonymom Syphax bol vydaný 2. februára 1919 v košických “Večerných novinách” (Esti Újság). V týchto rokoch žila skutočne medzi ľuďmi. Poviedky, obrázky zo života, jej novely nás oboznamujú čiastočne so životom  maďarskej  menšiny a  so skutočným spolucítením a trýznivou situáciou bedárov, robotníkov boriacich sa s halierovými problémami a v biede živoriacich nezamestnaných. V tomto článku vám ponúkame krátky prehľad jej diel, ktorých výber je dostupný TU.

S nevšednou realitou nám Sára predstavuje svoje  spomienky na  prácu cezčas v krátkej próze: “Po práci” (Munka után). Je to náčrt prameniaci z osobného zážitku o zhone ubíjajúcom dušu, ktorý v priebehu dlhých týždňov uzatvára celý deň otročiacich robotníkov až do polnoci, pred slnkom, pred všetkým “jasom života, jeho krásy a hodnôt”. Uzavretosť špinavej, vlhkej, tmavej dielne v kontraste  s jasajúcim životom vonku – posledný deň práce cezčas – napĺňa srdce pracujúceho dievčaťa neočakávaným poznaním. Vykročiac hore cez bránu, zabedáka – “veď toto vraždí!” Je to výkrik, protest proti životu robotníkov začiatkom dvadsiateho storočia. Aj takýmito zážitkami  nechal Pán dozrievať Sáru v sociálnu sestru.

Od l. marca 1926 rediguje “Ľud” (A nép) noviny  kresťansko-sociálnej strany. V novembri 1926 sa rozhodne, že bude vo svojich prácach písať iba o robotníkoch, robotníčkach, o proletároch vytlačených na okraj života, “lebo robotníctvo stojí tak veľmi osamotené.” V tomto rozhodnutí jej pomohli vlastné zážitky. Bez nich by to bolo išlo ťažšie.  Po prerušení symbolického secesného štýlu svojich  spisovateľských prvotín, vstúpiac do stôp najlepších predstaviteľov maďarskej realistickej prózy. Jej štýl sa stáva vernejší, bližší skutočnosti, obecne zrozumiteľnejší a umelecky triezvy.

Ohromujúca je jej novela “Sobota” (Szombat felé), kde poukazuje na ubíjajúcu prácu žien v tlačiarni, ale zároveň aj radosť, ktorú pociťuje mladé dievča, keď sa vie povzniesť nad nemilosrdné tempo práce, mučivú únavu a nad svoju vlastnú slabosť pred voľným dňom a tiež pre peniaze za nadčasy. V skutočnosti sa v tejto malej charakteristike predstavuje samotná spisovateľka. Otvorene vykresľuje svoj tvrdý zápas v neľudskej práci nadčasov a svoju vyčerpanosť. Sestra Sára po stránke fyzickej nie je silná a jej duchovná citlivosť ju robí ľahko unaviteľnou. Priznáva to aj v neskorších etapách svojho života. Ťažko znáša preťaženie, ihneď registruje negatívne útoky. “Len v takých prípadoch vidím, že únava je nepriateľom duše”, píše v jednom osobnom liste. Vtedy vždy vykonáva mnoho a mnoho rôznorodej práce. Vyplýva to z jej extrovertnej osobnosti. Skúsenosti z robotníckeho života v nej stupňujú hlbokú empatiu k bezbranným, prenasledovaným, okrádaným o krásu života. Z tohoto vznikajú spisy o živote robotníkov, v ktorých už opisom prostých faktov dvíha svoje slovo proti sociálnej nespravodlivosti. Dáva hlas spravodlivému rozhorčeniu, ktorý nevzdelaný proletár nevie vyjadriť, ale ona to robí zaň, v jeho mene, namiesto neho, súhlasí s ním.

Jej novela “Pondelok ráno”  je žánrovým obrázkom s osobami z mäsa a krvi, presne zaznamenanými dialógmi pred začiatkom práce v kníhviazačskej dielni. Z vierohodnej mozaiky obrazu vytvoreného z drobných príhod skutočnej polhodiny okamžite pred nami defilujú robotnícke typy na začiatku storočia so svojimi starosťami a zážitkami.   Táto drobná novela inšpirovaná životom sa  dá nahliadnuť do chudobného života robotníčok – dievčat, žien plného každodenných všedných starostí aj vo sviatočné dni. 

Veselá nálada vyžaruje aj z predstavenia cestujúceho obecenstva budapeštianskych električiek, čo je ojedinelým miestom zobrazovania. “Rachotí peštianska električka” –  zväzuje do kytičky drobné spomienky, ktoré svedčia o dobrom poznaní ľudí a pozorovacom talente, o zážitkoch prežitých pri každodennom cestovaní. O rehoľníčkach, ktoré sa modlia aj v električke, o dáme zo spoločnosti vo večernej toalete, ktorá ponúkla miesto, jej nepatrnej proletárke, o sprievodcovi s dobrým humorom… V obrázkoch zo života “V električke” spisovateľka objavuje šľachetné prejavy ľudskej dobroty, ktoré sú nepatrné, ale v skutočnosti robia život krajším. To, ako bohaté panské dievča ponúkne svoje miesto mladej robotníčke cestujúcej s bábätkom…

V diele “Olovený vták” opisuje, ako v srdciach mladých  rozkvitne kvet  životnej múdrosti, keď spoznajú, že estetika života sa skrýva v prvom rade v objavovaní radosti srdca, a nie vo vonkajších prejavoch.

Pre Sáru Salkaházi boli neznámymi pojmami bezhraničná amoralita, umelé stupňovanie napätia, senzácie-schopnosť, ktoré charakterizujú modernú žurnalistiku. Viac ju charakterizovalo vyzdvihovanie kresťanských hodnôt, ich propagovanie – a keď bolo potrebné – aj bojovať za ne. Jej čitateľov – súčasníkov mohli hlboko zasiahnuť odkazy tých drobných fejtónov, obrázkov zo života, “triesočky zo života”, v ktorých spisovateľka vyslovene našepkáva toto: Ľudia sú dobrí, v každom srdci žije láska, len ju treba zbadať.

Štyri drobné obrázky zo života, štyri odpozorovania obsahuje “Aj ulica kvitne úsmevom” Obsahujú tú istú podstatu: v najhlbšom vnútri človeka prebýva láska a jemnosť, ktoré sa najskôr prejavia pri nečakanej situácii.

Sestra Sára mimoriadne spolucítila s trpiacimi, telesne i duševne postihnutými deťmi. Keď pôsobila jeden rok ako učiteľka v Košiciach, učila v škole na predmestí otrhané, bedárske malé deti. Aj cigáni boli medzi nimi. Sára ako novinárka a potom ako sociálna sestra sa s nimi zaoberala so zvláštnou láskou. V protiklade s dnešnými spravodajcami a videním hrôz ona vždy našla a poukázala na cestu vedúcu z danej situácie. Iste tým nevyriešila ťažký spoločenský problém,  ale Kristovou láskou k blížnemu, pekným príkladom ochotnej pomoci vyzývala ostatných. Najväčšia je bolesť detskej duše a tu môže pomôcť iba človek zasiahnutý Kristom. Vo svojich “Ľudských rozprávkach”, v každodenných legendách, v jednotlivých prípadoch s Božou pomocou pomáha. Snáď najtragickejším fejtónom je “Deväť Ondrejkových rokov” – ale aj jedným z najrealistickejších. Spisovateľka nás vovádza do hĺbok nadľudskej biedy matky, ktorá po štyroch mŕtvych deťoch bojuje o predĺženie kratučkého života Ondrejka. Fejtón “Dievča Vargovcov zomiera” je jednou z epizód románu “Chlieb náš každodenný” podáva naturalistický obraz o martýriu proletárskych detí tragického osudu.

Je prekvapujúce akým dobrým znalcom ľudí bola sestra Sára, bez akéhokoľvek psychologického vzdelania. Vedela, že človeka robí skutočným človekom prežívanie Božích prikázaní. Len touto cestou sa  môže sám skutočne “realizovať”. Tam, kde sa mu podarí prekročiť hranice svojho egoizmu, objavia sa aj nadprirodzené sily.