Hodnoty rodiny z pohľadu bl. Sáry

​Úvod

Každý z nás má, alebo mal vo svojom živote ľudí, ktorí sú mu zvlášť blízki. Najskôr sú to naši rodičia, súrodenci, učitelia, kňazi, priatelia, ktorí nám od malička pomáhali, alebo ktorým sme pomáhali my, ľudia, o ktorých vieme, že sa môžeme na nich spoľahnúť. Títo ľudia sú, alebo boli našimi vzormi, príkladmi na ceste životom. V našom kresťanskom živote sú takýmito spoločníkmi na ceste viery aj príklady svätých. Je dobré, ak si nájdeme svätých, ktorí sú nám zvlášť blízki štýlom ich života, vlastnosťami a čnosťami, ktoré aj nám pomáhajú  v určitom úseku  života stať sa viac autentickými. Takýmto vzorom môže byť pre nás aj blahoslavená sestra Sára Salkaházi; už aj preto, že vyrastala a prevažnú časť života prežila v Košiciach. Je nám blízka zvlášť tým, že prežívala rovnaké ťažkosti a bojovala s rovnakými slabosťami ako my. Tak ona, ako aj všetci títo naši spoločníci, či už tu na zemi, alebo vo večnosti vyšli z nejakej rodiny. Sestra Sára pochádzala z rodiny, kde sa hodnoty žili.


Hodnota rodiny

V každej  spoločnosti sa nachádza rodina ako základné spoločenstvo osôb. Rodina je zároveň spoločenstvom života a lásky. Vychováva a vedie svojich členov k plnej ľudskej zrelosti a slúži na dobro všetkých počas ich životnej púte. Budúcnosť sveta a Cirkvi prechádza cez rodinu.[1] Ako najmenšia sociálna jednotka vytvára rodina pre väčšinu ľudí najdôležitejší vzťahový systém, na pôde ktorého sa realizujú podstatné aspekty psychického vývinu všetkých členov, najviac však detí. Úlohou rodiny je zabezpečovať podmienky pre vývin a podporu jej členov na sociálnej, psychologickej a biologickej úrovni.[2] V modernej spoločnosti sa rodine najčastejšie pripisuje funkcia ekonomická, výchovná, biologická a emocionálna. Pri definovaní výchovných funkcií rodiny sa v súčasnej spoločnosti zámerne vynecháva náboženská výchova.


Kríza rodiny

Dnes počúvame  často slová o recesii, o tom, že svet je v kríze, málokto sa  však pýta, odkiaľ prichádza táto recesia. Recesia dnes nie je hospodárska kríza, ale duchovná. Ľudstvo sa nachádza v duchovnej kríze, v kríze sa nachádza človek, rodina i svet.

Kríza rodiny, ktorá súvisí s krízou manželstva sa dá pozorovať na troch úrovniach:

–  v rovine sociálnej, ktorá súvisí so stabilitou rodiny, tak vonkajšou ako aj vnútornou. Prejavuje sa vo zvýšenej rozvodovosti rodín, ale aj v náraste počtu neúplných rodín a hlavne život vo voľných nemanželských zväzkoch. Vysoká rozvodovosť súvisí s predmanželskou sexualitou, hlavne s predmanželskou promiskuitou a tiež s mimomanželskými vzťahmi.

– v rovine politickej sa prejavuje okrem iného aj ekonomickým a iným znevýhodnením rodín s deťmi, zvlášť rodín s viacerými deťmi. Dieťa nie je adekvátne chápané spoločnosťou ako dar, ako nová kvalita života, ale ako tovar, ktorého prínos alebo záťaž sa odhaduje podľa pravidiel trhovej ekonomiky, alebo je tiež chápaná ako luxus, ktorý príde až keď sa uspokoja iné priority.

– v rovine duchovnej sa prejavuje v tom, že rodina je spochybňovaná, hlavne tými, ktorí presadzujú úplnú sebarealizáciu jedinca. Posvätnosť, trvalosť a nedotknuteľnosť manželstva je dnes považovaná za prežitok spoločnosti a presadzujú sa nové formy spolužitia, ktoré sú v hlbokom rozpore s prirodzenou rodinou..[3]


Premena rodiny – návrat k hodnotám

Krízu rodiny možno prekonať len duchovnou premenou, čo znamená návrat k pravým hodnotám, ktorých pôvodcom je Boh, dať Bohu v našom živote prvé miesto. Opäť chápať prirodzenú rodinu, ako intímne spoločenstvo života a lásky, založené na manželstve medzi mužom a ženou, a ktorá predstavuje „prvé miesto ,humanizovania’ osoby a spoločnosti“, „kolísku života a lásky“ (CH L 40). Preto je rodina právom označovaná za prvé prirodzené spoločenstvo, prototyp každého spoločenského poriadku.

Praktickou úctou k hodnotám je morálka. Praktickou preto, lebo morálke nestačí hodnoty obdivovať, ale ona ich aj v živote uskutočňuje. Tou najväčšou hodnotou pre zabezpečenie sociálnych istôt je rodina a všetky rodinné čnosti.  
       
V rodine sa pestuje úcta k človeku. V rodinnom prostredí dieťa cíti atmosféru vzájomnej úcty a lásky, tam sa učí úcte k otcovi, matke i súrodencom a konečne ku všetkým ľuďom. V rodine začína chápať hodnotu ľudskej osoby i svoju vlastnú hodnotu, a tak nadobúda správne ľudské i kresťanské sebavedomie.      

Rodina je školou, ako budovať miesto bezpečia. Nikde na svete sa človek necíti tak bezpečne ako dieťa v blízkosti svojej matky a otca, pretože títo sa vedia prirodzene obetovať pre svoje dieťa a chrániť ho. Ľudia, ktorí vyrastala v rodine, kde cítili bezpečie to dokážu preniesť aj do života spoločnosti. Aj v nej dokážu vytvárať prostredie bezpečia. Človek bez uvedeného rodinného citu nielenže v ohrození nepomôže, ale dokonca sám ohrozuje a tým narúša sociálne istoty.

Rodina poskytuje spoločnosti produktívnych ľudí.  Ľudia s dobrým rodinným zázemím dokážu byť v každom povolaní spoľahliví a veľmi produktívni. Manželia, ktorí majú svojich partnerov, alebo deti svojich  rodičov obetavých, usporiadanú rodinu, vedia byť vo svojom povolaní veľmi obetaví a dokážu ho plniť dôsledne a zodpovedne. Preto sú títo ľudia  vysoko produktívni pre sociálne dobro vlastnej rodiny i celej spoločnosti. Usporiadaná rodina má nízke materiálne nároky. Aj keď majú rozvedení otcovia rozháraných rodín vysoké platy, svojim roztrateným deťom nedokážu zabezpečiť šťastné detstvo a dôstojný život. Ak chcú ako-tak zabezpečiť opustenú rodinu a postarať sa o svoju novú rodinu, sú pod veľkým tlakom zohnať peniaze, možno niekedy aj nečestným  spôsobom. Dostávajú sa do pokušenia uprieť spravodlivú mzdu zamestnancom, nezaplatiť zákonité pohľadávky  svojim obchodným partnerom, alebo neplatiť na svoje deti, a tak šíriť sociálnu biedu vo svojej rodine i mimo nej. Ľudia z rozháraných rodín žijú niekedy veľmi drahý a pritom veľmi biedny život. Naproti tomu členovia usporiadaných rodín niekedy pri veľmi nízkych platoch dosahujú až neuveriteľnú životnú úroveň, lebo dôstojný ľudský život dokáže žiť usporiadaná rodina najlacnejším spôsobom.

Rodina vedie k zdravému patriotizmu. Pocit zodpovednosti za rodinu je základným citom patriotizmu, ktorý sa najlepšie naučíme v rodine. Každý, kto je na čele akéhokoľvek spoločenstva, ak si uvedomuje zodpovednosť za toto spoločenstvo a dobre sa oň stará, je správny patriot.                                                        

Rodina vychováva k sociálnemu citu. Ak je v rodine chorý otec, spolucítia s ním všetci členovia rodiny. To isté platí o chorej matke, i deťoch. Ak jeden člen rodiny dosiahne úspech, tešia sa s ním všetci. Ak sa jeden ulieva a chce žiť na úkor iných, v zdravej rodine sa to veľmi rýchlo odhalí a dá sa mu to najavo. Kto by chcel v zdravej rodine žiť na úkor iných, nebude sa tam, dobre cítiť a pravdepodobne zuteká z domu. V zdravej rodine sa pestuje pracovitosť a zodpovednosť. Voči ľahkomyseľným členom sa uplatňuje zásadovosť, voči kajúcnikom odpúšťajúce, pomáhajúce milosrdenstvo. [4]

V zdravom rodinnom živote môže človek totiž okúsiť základné zložky pokoja: spravodlivosť a lásku medzi bratmi a sestrami, úlohu autority predstavovanej rodičmi, láskyplnú starostlivosť o najslabších členov –  pretože sú malí, alebo chorí, alebo starí – vzájomnú pomoc v životných potrebách, ochotu prijať druhého a ak je to potrebné odpustiť mu. … Keď sa rodina označuje za „základnú vitálnu bunku spoločnosti“, vyjadruje to niečo podstatné…. Ľudské spoločenstvo sa nemôže zaobísť bez služby, ktorú poskytuje rodina. Kde inde by sa ľudská bytosť v štádiu formovania mohla lepšie naučiť, aká je pravá „chuť“ pokoja, ak  nie   v  jej pôvodnom „hniezde“, ktoré jej príroda pripravila? [5]


Hodnota rodiny a jej vplyv na život blahoslavenej Sáry Salkaházi

Pozrime sa teraz na blahoslavenú sestru Sáru,  aké hodnoty žila vo svojej rodine  ona? Jej myslenie je i dnes veľmi aktuálne. Vyrastala v zdravej rodine, kde prijala základné hodnoty ako vklad do celého jej života.  Sára okúsila teplo domova a radosť z istoty, ktorú jej rodina poskytovala.

Narodila sa 11. mája 1899 v rodine majiteľa slávneho košického hotela Schalkház, ktorý bol významnou baštou uhorského umenia počas viacerých desaťročí. Dal ho postaviť Sárin starý otec Leopold Schalkház, pôvodom Rakúšan. Vo svojom denníku Sára spomína: „Môj starý otec sa tu pôvodne usadil v minulom storočí a vybudoval hotel. Vedľa hotela však vybudoval sieň, ktorá sa stala v tom čase domovom pre každé umenie. Nie sú to skvelé bály, alebo bankety, ktoré sú dôležité pre túto tanečnú sálu, ale večery umenia a koncerty… táto budova sa stala tiež ´chrámom . chrámom umenia´, kde sa stretávajú umelci, aby prejavili obdiv a úctu svojim ´múzam´.“ Bola úzko spätá so svojou rodinou, kde nasávala rovnako ľudské ako aj kresťanské hodnoty. Tu vyrastal jej vzťah ku kultúre, rozvíjal sa jej talent k literárnemu a hudobnému umeniu. Tu v rodinnom zázemí sa kultivoval  jej duch, aby neskôr prerástol bežný štandard, a aby dozrel k vrcholu lásky – obety vlastného života z lásky k človeku. Sárina matka, Klotild Stillerová, bola z rodiny, ktorá pochádzala z Viedne.[6] Od detstva sa snažila hovoriť s deťmi po maďarsky, hoci lámanou, ale veľmi vytrvalou maďarčinou. Sára bola hrdá na svoj pôvod, ale aj na to, že bola Košičanka. Mesto veľa vďačilo práve týmto občanom, tzv. „prisťahovalcom z cudziny.“[7] Mnohí postavili fabriky a otvorili obchody. Boli medzi nimi právnici, učitelia, štátni činitelia, kazatelia, atď.

Svadba Sáriných rodičov bola v roku 1887. Začiatok ich manželstva bol tragický, pretože museli trikrát zakúsiť smrť svojich detí, z ktorých ani jedno nežilo viac ako mesiac. Vytúžené, životaschopné dieťa sa narodilo až  desať rokov po svadbe. Najstarší brat Lipót, po ňom nasledovala Sára, a posledná sestra Jolana. Ich otec zomrel na konci roku 1901 v Benátkach, kde sa liečil na srdce. Život detí bol veľmi poznamenaný touto stratou. Mama musela prevziať otcovu rolu aj v podniku, pretože bola zvolená do správnej rady hotela.[8]

Aj keď rodina prežila nejednu traumu – stratu vlastníctva hotela, smrť detí, náhlu smrť otca, keď mala Sára len dva roky, matka ostala srdcom rodiny a snažila sa zabezpečiť deťom tú najlepšiu výchovu. Neúplná rodina, ktorá prežíva vážne ťažkosti sa môže stať miestom stability a zázemia istoty pre jej členov, ak si preukazujú vzájomnú lásku a úctu, ak žijú skutočné hodnoty. Sárina „zlatá mamička“ ako ju volali bola takýmto zlatým srdcom rodiny. Vštepovala deťom cit pre spravodlivosť, súcit k núdznym, ktorý deti videli predovšetkým v jej konkrétnych skutkoch. Zdarma stravovala chudobných študentov. To, že medzi súrodencami vládla radosť, vzájomná žičlivosť a veľkodušnosť, nasvedčuje o skvelých výchovných vlastnostiach matky.  

Malá Sára bola veselej povahy, s veľkou brilantnosťou si vedela vystreliť aj zo svojich spolužiakov, ale nikdy nie tak, aby niekomu ublížila. Mali ju veľmi radi. Povahu Sáry  vystihol najlepšie jej starší brat Lipót. „Sára bola dieťaťom s pevnou vôľou, chlapčenským temperamentom a rozhodným vystupovaním. Väčšinou sa najradšej zapájala do chlapčenských hier.“[9] Význam jej priezviska dobre odzrkadľuje časť jej povahy.[10] Na druhej strane, Sára bola dobre vychovaná. V roku 1910 navštevovala tanečnú školu, kde sa popri tanci vyučovala aj etikete spoločenského správania.[11] Už od detstva sa v nej objavuje sociálne cítenie voči tým, ktorí potrebujú pomoc. Tento dar sa ďalej rozvíjal, až neskôr prerástol do služby. Jej najlepšia a celoživotná kamarátka Erzsébet Forgách o nej hovorí takto: „Bola až márnotratne dobrosrdečná a ku každému sa správala gavaliersky.“[12] Sestra Sára si teda v rodine osvojila hodnoty lásky, úcty, solidarity, zdravého patriotizmu hlboké sociálne zmýšľanie. Jej matka skutočne zvládla majstrovsky aj finančnú situáciu v rodine, napriek tomu, že chýbal otec a podnik neprospieval, čo sa odzrkadlilo v zrelom a zodpovednom postoji k životu sestry Sáry.

Svoje vzdelávanie začala na základnej škole, neskôr chodila do meštianskej  školy k Uršulínkam, kde pokračovala v štúdiu a získala diplom, aby mohla učiť. Nie preto, že by sa cítila povolaná ísť učiť,  ale študovať za učiteľku bolo najvyššie možné vzdelanie, ktoré mohla dosiahnuť v Košiciach. Sára sa viac zaujímala o osudy a rodinné pomery chudobných chlapcov, ktorých učila. Stala sa opravdivou matkou – mnohokrát hladných, otrhaných detí. Vo voľných chvíľach navštevovala rodiny, ochotne sa zoznamovala s ľuďmi, so spoločenskými udalosťami a sociálnymi problémami. Hľadala korene, súvislosti a príčiny chudoby a skutočnej zaostalosti. Vedela, že jej pomoc je ako kvapka v mori, no napriek tomu prevažná časť jej zárobku putovala do cudzích vreciek. Ochotne dávala, ale smutne konštatovala, že by bolo treba zmeniť štruktúru spoločnosti v základoch. Všetku tú vášnivú horkosť vylievala do svojich článkov.“[13] Sestra Sára Salkaházi pôsobila ako učiteľka len jeden rok. Zamestnala sa ako viazačka kníh. Nie je známy pravý dôvod, prečo sa chcela stať práve viazačkou kníh. Finančná situácia jej rodiny nebola natoľko zlá, lebo jej mama stále spravovala hotel Schalkház. Na druhej strane je pravdou, že práve ona odporučila svojim deťom, aby si osvojili nejaké remeslo, ktoré im zabezpečí obživu v týchto ťažkých časoch. Sára mala silné sociálne cítenie a chcela sa naplno stotožniť s pracujúcim ľudom, každodenne sa stretávať s tvrdou realitou života. Bola to pre ňu výzva. Na druhej strane to bola „tvrdá vysoká škola.“[14] Naučila sa prijímať život taký, aký je so všetkým: radosť, trápenie, uznanie, ale aj opovrhnutie. Je obdivuhodné, že Sára zvládala svoju robotu vynikajúco. Dokázala konkurovať svojim mužským kolegom. Pracovala v nadčasoch a bola neúnavná. Ak si raz vzala niečo do hlavy, tak to urobila. Bola veľmi húževnatá, vytrvalá a zanietená. Tieto vlastnosti, ktoré zohrávali kľúčovú rolu v jej poslaní, sa rozvíjali v zdravej rodine, v ktorej vyrastala.

Literárnej tvorbe sa verne venovala aj popri tvrdej práci. Vyjadruje všetko, čo sa odohráva v hĺbke jej duše. Postupne v nej dozrieva vedomie niečoho, čomu ešte celkom nerozumie. Je to v nej akoby vložené od narodenia, že pravá láska je tá, ktorá dáva, daruje sa. Láska, ktorá žije pre druhých je jedine dôležitá.[15] Od novembra roku 1919 sa stala externou spolupracovníčkou Večerných novín a získala aj novinársky preukaz. Dostala možnosť dokázať, že patrí medzi košickú inteligenciu, ktorá prispievala k zlepšeniu podmienok maďarskej menšiny.

Sára si bola vedomá už vo svojej dobe, aký význam a plyv má tlač na verejnú mienku. Preto neváhala nasadiť so zápalom svoje sily a talent ako mladá novinárka a spisovateľka. Neskôr, keď vstúpila do Spoločnosti sociálnych sestier sa s veľkým nadšením zapájala aj do výchovnej činnosti mládeže a žien zakladaním spolkov a hnutí a prednáškovou činnosťou v týchto organizáciách.

„…Otázky výchovy v súčasnom svete často súvisia s masmédiami, ktoré konkurujú škole, Cirkvi a dokonca aj rodine. V tomto kontexte je podstatnou zodpovedajúca formácia k správnemu používaniu médií: rodičia, učitelia a cirkevné spoločenstvá sú povolaní na spoluprácu pri výchove detí a mladých ľudí, aby dospeli k selektívnemu a kritickému postoju a aby rozvíjali v sebe zmysel pre to, čo je esteticky a morálne hodnotné. Aj médiá musia však prispieť k tomuto výchovnému úsiliu. Mali by napomáhať rozvoj takých hodnôt, ako sú ľudská dôstojnosť, manželstvo, rodina a všetko, čo považujeme za výdobytky našej civilizácie. Programy, ktoré šíria násilie, antisociálne správanie a vulgarizujú ľudskú sexualitu sú neprijateľné o to viac, ak sa ponúkajú mladistvým. Znova preto vyzývam zodpovedných pracovníkov mediálneho priemyslu a pracovníkov spoločenských oznamovacích prostriedkov, aby strážili spoločné dobro, rešpektovali pravdu a chránili ľudskú dôstojnosť rodiny.[16]

Sociálne a intelektuálne ovzdušie, ktoré šíril vo svojej Košickej diecéze Fischer Colbrie, biskup svätého života, malo  rozhodujúci vplyv na sestru Sáru. Keď  vstúpila do Spoločnosti Sociálnych sestier, biskup Fischer Colbrie už nežil, ale  sestra Sára chcela jeho pamiatku udržiavať v pamäti. Na kurzoch, ktoré viedla v Košiciach pravidelne navštevovala jeho hrob a spomínali na veľkého sociálneho apoštola. Sestra Sára úzko spolupracovala s kanonikom Mikulášom Pfeifferom. Vďaka dobrej organizácii sa postupne rozširovalo mládežnícke hnutie po celej krajine. Oduševnení mladí katolícki vysokoškoláci si zvolili za vzor biskupa Proházsku, veľkého apoštola sociálnej spravodlivosti. Krúžky Proházska boli založené na mnohých miestach: napr. v Prahe, Brne, Bratislave Komárne, Lučenci a v Košiciach. V roku 1931 Československý biskupský zbor prijal aj ich základné stanovy.

Sestra Sára založila a udržala existenciu aj mnohých dievčenských spolkov. Spolkový život začal už v roku 1920, ale neskôr poklesol. Jeho pravá obnova a posilňovanie začalo keď sa zapojili do organizovania spolkov Sociálne sestry.  Dievčenské kluby si vytýčili za cieľ výchovu úplnej osobnosti, školenie prebiehalo na viacerých úrovniach. Pripravovali sa vážne a sebavedome na všeobecné poznanie Boha, na špeciálne ženské povolanie a dobou požadovanú sociálnu prácu. Vytváranie dievčenských spolkov malo svoju metódu, zvlášť organizovali skupiny pre dievčatá rovnakého veku ( nad 14 rokov), a z tej istej spoločenskej vrstvy ( slúžky, robotníčky v továrňach, pre dievčatá hospodárov). Pracovali na základe dobre premysleného podrobného pracovného plánu. Teória a prax sa striedali a bol vždy čas aj na rozptýlenie. Prax mala ten cieľ aby mohli získať aj zárobok. Hry, resp. nacvičovanie divadelných hier posilňovali cit spolupatričnosti. Príjmy z divadelných hier použili na charitatívne ciele.


Záver

Nahliadli sme do života obyčajnej, jednoduchej mladej ženy, sociálnej sestry, a predsa mimoriadne výnimočnej, ktorá dostala v rodine základný hodnotový systém. S týmto vybavením bola schopná ho rozvíjať ďalej. Spoločnosť, v ktorej žila tiež prechádzala veľkou hospodárskou krízou tridsiatych rokov minulého storočia. Aj ona sama prechádzala životnými krízami, najprv pri voľbe životného povolania, potom pred zložením večných sľubov v Spoločnosti sociálnych sestier. Tak vtedy, ako aj dnes je príčinou krízy  morálna kríza, kríza hodnôt. Jedine obnovou pravých  hodnôt môže človek prekonať krízu na úrovni osobnej, rodinnej i spoločenskej.

„Čo máme teda robiť?  Túto otázku si kladieme s optimizmom plní dôvery, ale bez podceňovania problémov. Určite nás nezvádza naivná predstava, že na veľké výzvy dnešných čias sa dá hneď nájsť nejaká ´čarovná formula´. Nie, nezachráni nás nijaká formula, ale Osoba a istota, s akou nám opakuje: Ja som s Vami!… Nejde teda o to, aby sme našli nejaký ´nový program´. Program tu už máme, je tu už dvetisíc rokov a obsahuje ho evanjelium a živá tradícia. Svoje ťažisko má napokon v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať… Je to  program, ktorý sa striedaním čias a kultúr nemení, i keď prihliada na dobu a kultúru. Tento trvalý program je  aj našim programom pre tretie tisícročie.“ (porov. NMI 29).

Odpoveď ako sa dostať z cesty krízy dnešnej spoločnosti nám dávajú svätí, ako je aj naša košická rodáčka, blahoslavená sestra Sára. Je to svätosť, ktorú je možné nasledovať, znamená to obnovovať sa, začínať nanovo od Krista.  

„Neváham v prvom rade povedať, že perspektíva, ktorá je pred nami,… je perspektíva svätosti“.(NMI 30) „Všetci, v Krista veriaci, v každom stave, alebo hodnosti, sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“(LG 40).

Sestra Sára nám cez svoj denník odkazuje, že každá morálna obnova vychádza od seba: „Mám skúmať seba, aké sily vládnu vo mne? Kto je prudký, ten sa zvlášť musí cvičiť v miernosti.“(Denník, 21.október 1929)

Cesty svätosti sú mnohoraké a primerané  povolaniu každého jednotlivca. Je príhodné znovu presvedčivo predostrieť všetkým mnohé vzory svätosti, ktoré v takom počte defilujú v tomto a minulom storočí pred našimi očami, medzi ktorými je aj blahoslavená sestra Sára. Je dôležité predkladať „vysokú úroveň“ každodenného kresťanského života. Je ale je tiež zrejmé, že cesty svätosti sú osobnými cestami.(Porov. NMI 31).  „Ide o cestu úplne závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovanie…. Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti.“ (NMI 33)

Sára si uvedomovala rovnako, že silu k prekonávaniu seba nezvládne sama, je k tomu potrebná Božia milosť: „Lebo v pokušeniach dostávam silu iba pred Svätostánkom, nepokoj sa stíši iba tu, náklonnosť na zlé sa iba tu obráti, moju zarmútenosť iba on chápe, iba on  prepáči, moju úbohosť iba tam môžem ukázať tak, aby som nebola opovrhovaná, ale dostávala lásku a pochopenie, v mojej slabosti  ma len on posilní a negatíva zmení na pozitíva.“(Denník, 28.septebra 1931)

Plní nádeje v Božiu pomoc sa teda vydajme na cestu svätosti, cestu obnovy pravých hodnôt v živote osobnom, rodinnom i celospoločenskom.