Pravdepodobne sme všetci skúsili v minulých ťažkých časoch, že keď nad našimi hlavami visela smrť, náš sluch sa viac vyostril na pochopenie nadprirodzených vecí. Medzi výbuchmi bômb sme všetci pocítili aj potechu dobrého Boha.Keď som sa najviac bála o našich milovaných, o naše sestry, v najvážnejších hodinách mi tento vnútorný hlas často krát vravieval: "Nestratí svoj život nikto z vás, iba ten kto sám chce." Často krát som počula tento vnútorný hlas a prinášal vždy pokoj. Raz, len tak uvažujúc som sa v modlitbe pýtala: "Azda, ako mám tomu rozumieť, Pane? Asi tak, že zomrie iba tá sestra, ktorá sa ľahkovážne rúti do nebezpečenstva?" A rozhodne som počula odpoveď: "Nie. Ale iba ten sa pominie, kto túži svoj život dať, kto prosí za to, aby mohol prejsť do večnosti." Po vojne, pomaličky všetky sestry dali o sebe vedieť. Až potom som sa dozvedela, že sa obetovala…
V dome na ulici Ulászla spoznali jedného prenasledovaného, a okamžite som ho musela odtiaľ odviesť. Prosila som sestru Sáru, aby sme ho mohli zaviesť na osadu Jankovich. "Nemôžem to urobiť, lebo dom je taký plný, že sa bojím, keď vidím policajta. Nemôžem ho preložiť." Keď som ďalej rozoberala situáciu toho nešťastného človeka, že nemá kam ísť, čo s ním bude, premýšľala, na lícach jej začali tiecť slzy, keď povedala: "Tak nech tam ide." Možno myslela na to, že to bude práve ten ktorý, spôsobí, že príde hodina, keď Pán prijme jej sebaobetovanie, a žiada od nej obetu mučeníctva.
Tak ju mám pred sebou ako takú, ktorá je veselá, usmieva sa, je vtipná. S takou vážnou tvárou vedela si tak uťahovať, že my sme ani netušili, že je to žart kým pravda nevyšla najavo. V roku 1944 sme mali ťažkosti so stravovaním, nedostali sme ryžu do kuchyne. Veľakrát som sa sťažovala, že ako nám chýba ryža. V jeden deň prišla veľmi vážna a začala rozprávať, že onedlho dostaneme väčšiu dávku ryže, že ona má styky v Číne a sľúbili jej, že pošlú. "A potom môžete variť ryžu, sestry." S takou vážnosťou my to rozprávala, že som dobrú správu podávala ďalej a čakala som na veľkú "zásielku ryže", kým mi niekto objasnil, že to veru môžem čakať, lebo sestre Sáre sa žartík vydaril.
So sestrou Sárou sme boli spolu na osade Jankovich do 15. októbra 1944. Bývali sme na jednej izbe. Po zobudení okamžite vyskočila z postele a na kolenách sa modlila. Mala veľmi rada poriadok, vojenskú disciplínu. Po ránach pred svätou omšou sme išli rozjímať dole na breh Balatonu. Potom cez deň sa vyskytlo, že aj ona išla variť. Vtedy jedna z nás varila jedno jedlo a druhá druhé. Veľmi dobre si pamätám, keď raz varila dusenú kapustu, a keď bola hotová dala mi ochutnať. Bez rozmýšľania som mala v ústach konštatovanie: "Keby som to bola varila ja, tak by som tam dala ešte trochu cukru!" sotva som to vyslovila, už som aj oľutovala, lebo som vedela, aké sú háklivé kuchárky na kritiku, keď sa jedná o ich pripravené jedlo. Ale sestra Sára bola hneď pohotová vyhovieť jej chuti: "Prosím, žiadny problém, dajme tam ešte trochu cukru!"
Sestra Sára k nám prišla z Košíc do Kolozsváru oddýchnuť si. Bola veľmi priateľská a rada sa priatelila. Chcela nás všetkých spoznať. Viackrát sme boli spolu na krátky čas. Raz sa ma spýtala "Vy ste aká?" (vtedy my ešte netykala). Zaujímala ju osobnosť každého z nás. Nepamätám sa, čo som o sebe rozprávala, ale už my vedela dávať malé rady, lebo tých pár dní, ktoré strávila s nami, každú z nás skúmala. Tak aj u mňa sa jej podarilo vystihnúť podstatu.
Budapešť, Materský dom. Mohlo to byť v roku 1938, okolo Eucharistického kongresu. Denne ráno, keď som išla na modlitbu, ona už tam kľačala v poslednom rade a modlila sa z malej knižočky s veľkou vrúcnosťou. Viac dní po sebe som ju videla takto sa modliť. A raz som ju oslovila: Sestra Sára, nauč aj mňa modliť sa, ako sa modlíš ty… Prekvapene sa na mňa pozrela a iba toľko povedala, že ani ona nevie vrúcne…
