Máme medzi udalosťami jednu spomienku, ktorá aj keď zarmúti naše srdcia, predsa len je povznášajúca. Pretože aj keď je úplne odlišná od ostatných momentov, nie je možné, aby sme v tom nevideli ruku nášho Nebeského Otca. Myslím tu na našu sestru Sáru, ktorú 27. decembra odvliekli "nyilasi" z domu na ulici Bokréta s Vilmou Bernovits a s tromi prenasledovanými dámami, ktoré tam bývali … Od tej doby sa po nich stratila stopa… Potom ako "nyilasi" - v tom čase už úplne stratili nad sebou kontrolu, vyhlásili aj stanné právo a horúčkovito chceli skoncovať so svojimi obeťami - naša sestra Sára ako sa predpokladá, ešte večer pred odvlečením, mohla vďaka nim obetovať svoj život Pánu Bohu. Z ľudského hľadiska nebolo možné dovidieť, že sa sestra Sára takto stane obetou, a že našu Spoločnosť Boh obdaruje v jej osobe mučenicou…
Naša sestra Sára nepatrila medzi najexponovanejšie. Oveľa väčšie nebezpečenstvo jej hrozilo na osade Jankovich, kde našlo domov 35 prenasledovaných hostí. Na ulici Bokréta tých zopár prenasledovaných naozaj nebilo do oči, ak ich porovnáme so stovkami, a že napriek tomu ju práve odtiaľto odvliekli, to pravdepodobne, preto tak zariadila Prozreteľnosť, aby bolo jasné, že sestra Sára nemusela zomrieť a že jej smrť nezapríčinili udalosti, ale preto zomrela, lebo Pán Boh prijal jej sebaobetovanie. Úkon obetovania urobila v prítomnosti mňa a sestry Pauly v kaplnke materského domu. Jej sebaobetovanie malo obrysy rozhodnosti, cieľa, bolo premyslené a v písomnej forme…
Medzi spomienkami na boje súčasných historických čias bude žiť jej požehnaná spomienka bez vyblednutia. Vždy ju budeme vidieť, ako sme sa ráno schádzali v kaplnke, ona sa tam už modlila breviár. Aj napriek vážnym pracovným povinnostiam sa vždy pomodlila denný breviár. Budeme vidieť jej milú a horlivú, žiarivú osobnosť, s usmievavými očami, sviežim životom. Jej sebaobetovanie aj mňa, aj vás zaväzuje k tomu, aby sme aj my boli verné Božej vôli a veľkodušní v obeti. K tomuto sú zaviazané tie, ktoré sú členkami takej Spoločnosti, ktorú Prozreteľnosť obdaril mučenicou.
Bolo to na jeseň v roku 1927, keď my štyri Košičanky sme išli, do starodávnej budovy Regina Pacis v Košiciach, aby sme sa dozvedeli o sociálnej práci na kurze, ktorý sa tam konal. Medzi nami štyrmi bola aj sestra Sára, o ktorej, úprimne povedané, nikto si netrúfol ani dúfať, že napokon celý svoj život chce obetovať Bohu. Táto novinárka, moderná, na krátko ostrihaná, silná fajčiarka a kávičkárka, ktorá často sedela do polnoci v kaviarni Schalkház pri jednom stole medzi kolegami novinármi, a už vtedy mala veľké plány. Kto by bol vtedy uveril, že povolanie sa v jej duši stále silnejšie ozýva. Pod vedením vtedajšej sestry Mariety aj nás priťahoval už pekne pracujúci KLOSZ, a osobnosť sestry Sáry s jej schopnosťami v tamojšej práci znamenali veľkú pomoc. Všetky sme cítili, že niečo chceme - niečo viac urobiť, priniesť veľkú obetu pre dobrého Boha, pre našich blížnych. Cítili sme, že atmosféra v Regina Pacis nás čím ďalej, tým viac priťahuje, a za krátky čas sme tam boli každodenní hostia. Sestra Sára bola prvá medzi nami, ktorá si vyjasnila čo chce a rozhodla sa, že príde do Pešti a poprosí o oficiálne prijatie. Vieme všetci, že naša milá sestra Margita ju viackrát odmietla, rozhovor s ňou vedome odďaľovala. Samozrejme to považovala za skúšku.
Nezabudnem na jej sklamanie, keď po prvom neúspechu prišla domov s tým, že nič nevybavila, ale vedomá si toho, že Pán Boh to poníženie neposiela bez príčiny. Bola si istá, že takúto „talentovanú“ záujemkyňu s radosťou príjmu. Prvá skúška, ktorú požadovali od nej, bola samozrejme, prestať fajčiť. Po večeroch, ktoré som s ňou trávila, bola som očitým svedkom ako sa trápi, a deň za dňom jej dobrých rozhodnutí, že aj tento zlozvyk odovzdá Bohu. Naozaj svedomito bojovala so sebou., ale pri prvej príležitosti sa jej to podarilo iba 3 dni – prišla na večerné stretnutie zronená, že ďalej to nevládze. Na druhý deň začala odznova a výsledok už bol jeden týždeň. Otvorene sa priznala: každé moje úsilie smerovalo k tomu, aby sa dostala blízko k fajčiarom v izbe, na ulici, aby sa mohla aspoň takto nadýchať dymu. Jej pevné rozhodnutie Pán Boh odmenil. Postupne sa oslobodila od všetkého, čo pre ňu bola veľmi veľká námaha, ale rovnako celkom isto to bola príprava na tvrdé životné povolanie, ktoré sa skončilo mučeníctvom.
Sestra Sára viackrát naliehavo prosila, aby mohla urobiť úkon sebaobetovania. Cítila som tú veľkú silu, ktorá z nej vyžarovala. Nebolo to pre ňu iba také nesmelé želanie, ale pohnútka, ktorá pochádzala od Boha. Iba toľko som jej povedala, aby sa obrátila na svojho spovedníka a potom na sestru Margitu. Opakovane prosila o odpoveď, lebo vo svojej duši k tomu cítila pohnútky. Podľa mojich spomienok podstata sebaobetovania bola takáto: Pokiaľ by niekoho zo Spoločnosti chceli mučiť, tak sa obetujem ja namiesto nich. Spovedník ju trochu usmernil. Zmenila to takto: Pokiaľ dobrý Boh chce, aby som zomrela ja, som pripravená na to. Napísala text a v kaplnke urobila úkon obetovania… Jeden rok sa nebudeme jej vecí dotýkať - veď čakáme, že sa vráti. Aj jej rodina čaká, že sa vráti. Práve je tu jej švagor, prišiel, aby pátral po nej. Ako hovorí, neprekvapila ich tá smutná správa, lebo naša sestra Sára im napísala rozlúčkový list v novembri, v ktorom dala úplné vyjadrenie tomuto tušeniu, že sa už neuvidia. Prosila, aby sme sa za ňu modlili, aby nebola malá v týchto veľkých časoch.
Boli sme svedkami tejto etapy jej života, nakoľko sa úplne vydala. Cítila, že má málo času, a že si musí získať veľké zásluhy. Ťahala do DL (Dom robotníckych dievčat) také ťažké balíky, naplnené potravinami, že potom nejakú dobu asi ani nemohla používať svoje ruky. Veľkú hodnotu priniesla aj Materskému domu; bola dôležitou činiteľom, čo sa týkalo stravovania. Preto sa ujala aj domu na ulici Bokréta, aby DL mal naozajstný, teplý domov, s kaplnkou a s potrebnými miestnosťami pre združenie. Sama ťahala malý vozík pri zaobstarávaní z veľkej tržnice. Keď sme presťahovali noviciát z Váradu na osadu Jankovich, všetko im vybavila, zaobstarala, varila, z častí aj teraz žije osada z toho, čo ona vtedy zaobstarala. Neslýchané obety. Bola neúnavná v tejto práci. A to všetko robila jednoducho, nenápadne. Prevzala redakciu časopisu. Mala veľmi rada túto prácu. Kým takto pracovala bez odpočinku, myslím si že ona sa modlila najviac z nás. Pomodlila sa nielen malý ale aj veľký breviár. Urobila aj úkon obetovania podľa Grignona. Cítime, že nám nechala veľký príklad. Cítime, že svätec nie je iná rasa. Poznali sme aj jej slabosti, videli sme aj veľúé silu, ktorá z nej žiarila. Videli sme jej obetu a ducha modlitby, čo ju učinilo hodnou toho, aby Spoločnosti priniesla tú slávu, ktorá zažiari pred nami v jej mučeníctve.
Spomienky na Sestru Sáru mám hlavne v súvislosti s hrou Svätá Margita, ktorú napísala ona, a v ktorej som mohla mať hlavnú rolu ako postulantka. Osobitne ma učila, skúšala so mnou, potom sme spolu chodili do Budy do jedného DL (domov pre pracujúce dievčatá) na spoločné skúšky. Väčšinou neskoro večer, ba v noci sme sa vracali domov, pretože obyvateľky domu boli doma spolu až neskoro večer. Nádherne ich vedela zjednocovať a nadchnúť ich. Bola samá radosť počas skúšok a to sa na každého nalepilo. Či už vedela vtedy, že bude obetou? Neviem či už vtedy urobila úkon sebaobetovania. Ale nikdy nezabudnem s akým dôrazom mi hovorila jednotlivé vety mojej role. Napríklad túto: "Keď je potrebná obeta, tu som! Nech sa to naplní na mne!" Takto ma povzbudzovala: "Toto povedz veľmi pekne moja Palmika! Toto musíš povedať takto!" Nezabudnem na jej výraz pri vete: Nech sa to naplní na mne!"
Predstavenie bolo v ten deň, keď Nemci obsadili Budapešt 19. marca 1944. Teda historický dátum. Spolu sme sa obávali aby sa to predstavenie mohlo ešte uskutočniť. Práve toto číslo skončilo, keď polícia zakázala pokračovať. Moje ďalšie spomienky sa viažu k osade Jankovich. Keď sme tam boli ako prenasledovaní, viackrát tam prišla z Budapešti s veľkým balíkom šiat, čo nám sestry dali z lásky. Naše šaty sa totiž zničili pri bombovom útoku. Bola to pre nás veľká radosť, keď s nami vtedy meditovala.Pri jednej príležitosti nám rozprávala o svojej mladšej sestre, ktorá - hovorila je oveľa - oveľa lepšia ako ona a dobrý Boh predsa len vyvolil ju, z neznámych príčin. Predsa ona by bola vhodnejšia na povolanie… Inokedy zase povedala, že ako jej je blízko duchovnosť Svätej Terézie Veľkej a Karmel.
